Proposal - 51. Kapitola - The End

21. června 2018 v 13:44 | Mrs.Tomlinson |  FF - Proposal

51. Kapitola


◆Anne◆

Toto sa môže vážne stať len mne! Moje bábätko sa pýta na svet a ja namiesto toho, aby som bola v niektorej z nemocníc, pod dozorom lekárov a sestričiek, trčím na nejakej opustenej ceste, v pokazenom aute s mužom, ktorý o pôrode vôbec nič nevie. Hlavne, že pán má najnovší model Audi!
"Neznášam ťa, Tomlinson! Toto všetko je tvoja vina!" Zavrčala som bolestne a pri tom sa pokúsila z hlboka nadýchnuť. Ježiši prečo to musí tak bolieť?"Ak - ak sa môjmu dieťaťu niečo stane..."
"Ukľudni sa, áno. Ako vidíš, tak sa snažím zistiť čo mám robiť." Ukázal na svoj mobil, ktorý držal priložený k uchu a ja som sa zamračila. Jemu sa to povie, ukľudni sa! Z neho sa nechce práve niečo dostať na svet. On nemusí znášať tú príšernú bolesť! "Môžete mi to zopakovať? Pre ten krik som vás nepočul... Uhm.. Počkať! Čo? Kam sa mám pozrieť?" Nervózne si prstami prehrabol svoje husté vlasy a pozrel na mňa. "Vyhrň si šaty!"
"Čo?"
"Vyhrň si šaty! Mám skontrolovať či si - no či si pripravená. Ehm no, koľko si... otvorená..." On sa naozaj práve červená? Uchechtla som sa nad tým, no následne sa moja tvár skryvila do akéjsi nepeknej grymasy, keď prišla ďalšia kontrakcia, ešte silnejšia ako tá predošlá. V návale neznesiteľnej bolesti som v dlani zovrela jeho snehovo bielu košeľu a tým si ho pritiahla bližšie k sebe.
"Môžem - môžem ťa ubezpečiť, že som otvorená tak akurát!" Zasyčala som mu do tváre, na čo úplne zbledol. Jasné, nie je zvyknutý, že s ním niekto takto jedná. Ale ja mám doprdele bolesti! "Kde je do čerta tá sanitka? Prečo tu ešte nie je? Aau..."
"Vraj trčí pri nejakej vážnej autonehode, na kraji mesta. Je tam upchatá cesta, či čo a nemôže sa sem teraz dostať..."
"Ježiši..."

◆ ◆ ◆

◆O 2 HODINY NESKÔR◆

"Teraz musíš tlačiť!" Rozkázal mi a voľnou rukou si pretrel orosené čelo.
"Čo asi tak ro - robím, ty idiot? Sedím snáď na pláži s vyloženými nohami a sledujem západ slnka?" Zamračila som sa naňho a bolestne vykríkla. Tá stále sa zväčšujúca bolesť sa už nedala vydržať, už som to chcela mať konečne za sebou. Veď koľko sme tu už takto trčali, bez pomoci? Štyri hodiny? Rozhodne už nikdy nechcem zažiť ďalší pôrod. "Skús si to so mno - ou vymeniť!"
"Tak prepáč, že sa ti snažím pomôcť? Ja viem, že máš bolesti, ale ja to tiež nemám ľahké! Keby nebolo tej sestry s ktorou som volal, tak ti neviem pomôcť ani toľko čo doteraz. Sanitka je vraj už na ceste, ale kým prídu, ty musíš tlačiť, pretože podľa toho čo mi povedali, dieťa musí ísť čo najrýchlejšie von, inak by to nemuselo prežiť!" Vysvetlil mi a ja som so strachom v očiach prikývla. Naozaj som sa bála o svoje bábätko. Deväť mesiacov som ho v bezpečí nosila pod srdcom a teraz by som oň mala prísť? Nechcela som, aby sa mu kvôli našej blbosti niečo stalo. "Tak poďme na to..." Znova som prikývla, rukami sa pevne chytila operadiel a začala tlačiť.
"Ak ešte niekedy budem túžiť po deťoch, tak mi to prosííím vyhovor..." Vydýchla som, na čo sa Louis zasmial.
"Ako si želáš, zlato. A teraz, ešte raz zatlač..." Znova som sa poriadne nadýchla a začala tlačiť. Za tie hodiny nekonečnej bolesti som bola totálne vyčerpaná, ale bola som si viac než istá, že už to nebude dlho trvať a ja po dlhých mesiacoch čakania konečne uvidím svoje bábätko. Konečne ju budem môcť držať v náručí. Určite to bude najkrajšie dievčatko pod slnkom... "...Vidím hlavičku! Anne, sústreď sa! Toto už predsa zvládneme! Ešte raz zatlač!"
"Nevládzem..." Pokrútila som vyčerpane hlavou a moje oči sa pomaly začali zatvárať. Moje telo bolo slabé.
"No ták, zlato. Prosím.." Zrazu som na svojích perách ucítila mäkké pery a to ma donútilo znova otvoriť oči. "Nevzdáme to predsa pred cieľom. Prosím, ešte raz zatlač a bude koniec. Ide predsa o naše dieťa."
"Pre našu dcéru..." Šepla som a posledný krát som zatlačila. Louis mal pravdu, nemohla som sa vzdať tesne pred cieľom, aj keď som bola totálne vyčerpaná...
Vo chvíli, ako sme v diaľke začuli húkať sirény sanitky sa autom rozoznel detský plač. Plač našej malej princeznej.
"Dievčatko." Šepol Louis a ja som naňho unavene pozrela. V náručí zvieral to malinké klbko šťastia, zabalené len do jeho drahého, čierneho saka a sladko sa naň usmieval. "Je krásna. Zvládla si to." Svoj pohľad presunul na mňa a neprestával sa usmievať.
"My sme to zvládli." Šepla som a konečne zavrela oči. Strašne moc som túžila vidieť naše malé zlatíčko, no únava ma úplne premohla. Teraz som sa už však o ňu nemusela báť, lebo som vedela, že je v dobrých rukách a vidieť ju môžem aj keď si odpočiniem.

◆ ◆ ◆

Pomaly som otvorila oči, no následne ich hneď aj zavrela, keď ma oslepilo ostré svetlo z lampy nado mnou. Pošúchala som si ich dlaňami a znova sa ich pokúsila otvoriť. Porozhliadla som sa okolo seba a zistila, že sa nachádzam v akéjsi nemocničnej izbe, podľa vkusného zariadenia zrejme v jednej z tých pre prominentných pacientov. Osobne by mi stačila aj nejaká obyčajná izba, ale usúdila som, že ma sem previezli kvôli Louisovi. Predsa len, v tomto meste má nejaké meno a ľudia za peniaze spravia čokoľvek. Zaujímalo by ma čo sa dialo po tom ako som zaspala, pretože si vôbec nepamätám, kedy ma presunuli do sanitky, alebo čo spravili s mojou dcérou. Je vôbec v poriadku? Ako vyzerá?
"Anne! Už si hore..." Ozvalo sa od dverí a ja som svoj pohľad presunula na svojích kamarátov. Ako vedeli, že som v nemocnici? Volal im snáď Louis?
"Ahojte." Usmiala som sa a oni podišli bližšie ku mne.
"Vieš ako si nás vystrašila? Volal nám Louis. Čo si si to vymyslela, rodiť v aute? Ako sa cítiš?" Lisa ma tuho objala a následne sa odtiahla, aby si ma prezrela.
"Som v pohode." Uistila som ju a zvítala sa aj s Marcom. "A moje dieťa?"
"A.J., mala je nádherná." Rozplýval sa Marco s úsmevom a posadil sa na prázdnu stoličku.
"Sestrička vravela, že ju o chvíľu donesie."
"A Louis? Už.... odišiel?"
"Celú noc sa odtiaľto nepohol, aj keď mu všetci hovorili, že už ste obe v poriadku. Doslova som ho musel odtiaľto vykopnúť, aby sa šiel aspoň osprchovať a prezliecť. Aj tak bol do pol hodiny naspäť." Zasmial sa Marco a my s ním. "Teraz sa zhováral s tvojím doktorom."
"Dobre." Prikývla som a znova sa zvalila do perín. Stále som bola akási unavená, aj napriek tomu, že som spala celý večer, noc a takmer celé doobedie, keďže hodiny nad dverami ukazovali, že je pár minút po jedenástej.
"Ako ti je? Nebolí ťa niečo?"
"Iba som stále trochu unavená. A chcem už konečne vidieť malú." Zaprosila som a ako na zavolanie sa otvorili dvere v ktorých sa zjavila mladá zdravotná sestra aj s bábätkom v náručí a za ňou kráčal Louis.
"Pozri zlatíčko, maminka sa už zobudila." Usmiala a prišla až ku mne aby mi moju malú dcéru podala. "Gratulujem mamička. Máte krásnu dcérku. Pekne ste nás potrápili. Ešte som neasistovala pri pôrode cez telefón, ale váš priateľ to zvládol bravúrne. Väčšina oteckov by sa určite zložila, keby to mali odrodiť sami." Zasmiala sa a ja som pozrela na Louisa, ktorý zostal stať kúsok od postele. Skúmavo si nás prezeral, no nič na sestričkinu poznámku nepovedal. "Ako sa bude volať?"
"Elizabeth, Destiny..." Vyhŕkli sme s Louisom súčasne, na čo na nás sestrička zostala zmätene pozerať.
"Tak ktoré vyberieme?"
"Necháme obe. Elizabeth Destiny." Rozhodla som a ona si to zapísala.
"A priezvisko?"
"Johnson, Tomlinson..." Povedali sme znova naraz čo ju už očividne pobavilo, lebo sa slabo zasmiala.
"Tak ktoré?"
"Rozhodne Tomlinson." Rozhodol tentoraz Louis a ja som sa zamračila. Prečo sa má volať jeho menom, keď ani spolu nič nemáme?
"Dobre. Tak ja vás už nechám." Venovala nám úsmev a odišla.
"Aj my už ideme. Potom si zavoláme, Ann." Rozlúčili sa aj moji kamaráti a tiež opustili izbu. Teraz sme tu ostali už len my traja. Aj keď sme s Louisom neboli spolu, teraz sa z nás stala rodina. Ja, Louis a naša malá Lizzie Destiny.
"Ako sa cítiš? Hovoril som s doktorom a ten povedal, že ak ti bude dobre, tak by ťa už dnes mohli pustiť domov."
"Je mi fajn, len som trochu unavená." Priznala som a znova pozrela na to malé zlatíčko v mojom náručí. Bola taká krásna a ako sladko spinkala.
"Je nádherná, že? V tom šialenstve sa nám aspoň niečo podarilo."
"A to si o nej nechcel ani počuť."
"Ja viem, že som sa zachoval ako ten najväčší blbec, ale chcem to napraviť. Chcem to s nami skúsiť. Ja neviem, možno zlyhám hneď pri prvej prekážke, ale keď to neskúsim.... Chcem si vás vziať k sebe. Ja viem, že máš k nášmu spoločnému bývaniu výhrady, ale bolo by to zatiaľ len na pár dní a ty sa potom rozhodneš či zostaneš, alebo odídeš. Nech už sa rozhodneš akokoľvek, budem to rešpektovať, ale teraz vás chcem..."
"Fajn."
"Fajn?" Pozrel na mňa prekvapene, na čom som sa zasmiala.
"Fajn!"
"Fajn!" Zopakoval po mne a ešte stále v miernom šoku z toho, že som súhlasila sa mi vrhol na pery.

◆ ◆ ◆

Po tom ako ma prišiel skontrolovať môj ošetrujúci lekár, ma naozaj poobede prepustili domov. Bola som síce ešte slabá, ale to nebolo nič nezvyčajné, vzhľadom na to, že som len predchádzajúci deň rodila. Podľa doktora sme ale aj s malou boli na tom zdravotne dobre, takže sme nemali dôvod dlhšie v nemocnici ostávať. Iba mi predpísal nejaké mastičky a vitamíny a potom sme sa rozlúčili. Prezlečená do čistých šiat som si vzala z postele svoju malú tašku a v tichosti kráčala za Louisom, ktorý niesol vo vajíčku malú Lizzie a smeroval na parkovisko, kde nás už pri aute čakal Fred.
"Dobrý deň slečna." Usmial sa hneď ako ma zbadal a otvoril mi dvere.
"Ahoj Fred." Úsmev som mu opätovala a nastúpila si do auta. Louis naložil malú a tiež si nastúpil vedľa mňa.
Fred bez ďalších príkazov vycúval z parkoviska na cestu a zaradil sa medzi ostatné autá. Nevedela som, kam presne smerujeme, keďže Louis mi prezradil len toľko, že predal byt a kúpil dom, no nijak som sa to nesnažila zisťovať. Vedela som len, že mierime na opačný koniec mesta, ako som doteraz bývala.
"Čo je s tvojim autom a sakom?" Pozrela som na Louisa a on sa zasmial. Povedala som snáď niečo vtipné?
"Auto som dal vyčistiť a sako... To som rovno vyhodil."
"Mrzí ma, že sa ti zničilo."
"Tým sa netráp. Mám také ešte tri. Sú z našej minuloročnej kolekcie." Potriasol nad tým hlavou a pozrel von z okna. "Sme doma." Tiež som sa tým smerom pozrela a ostala v nemom úžase. Ten dom bol obrovský! Možno ešte väčší, ako ten čo mali Louisovi rodičia v New Yorku. A to oni tam bývajú deviati plus služobníctvo.
"To tu budeme bývať len my dvaja? Je to obrovské."
"Traja! Sme traja. A bude tu aj Samantha. Z druhej strany domu je prístavba pre služobníctvo. Môže tam bývať aj so svojou rodinou... Tak poď! Ešte mám jedno prekvapenie."
Obaja sme vystúpili z už zaparkovaného auta, vzali sedačku s Lizzie a presunuli sa do toho obrovského domu, kde sme mali teraz bývať. Celá táto situácia bola pre mňa akási zvláštna. Veď ešte pred pár dňami sme s Louisom žili každý svoj vlastný život, neboli sme ani v kontakte a teraz sme sa mali deliť o jednu domácnosť?!
Vo vstupnej hale sme sa zvítali so Sam, ktorá nás už čakala s úsmevom na perách a potom pokračovali niekam na poschodie, kde som predpokladala, že budú spálne.
"Pripravená?" Louis po chvíli zastal pred jednou z izieb a zvedavo na mňa pozrel. Iba som nemo prikývla na súhlas a on otvoril dvere a naznačil mi, aby som vošla prvá. Nikdy som nemala rada prekvapenia, ale toto sa mu vážne podarilo.
"To... to si zariadil sám?" S úžasom som si obzerala krásnu detskú izbu pre našu malú Elizabeth. Celý nábytok bol zladený do jemných farieb a dokonale k sebe pasoval. Páčilo sa mi, že to nebolo nijak zbytočne preplnené, ale skôr to pôsobilo jednoduchšie a pri tom tam stále bolo všetko potrebné.
"Trochu mi s tým pomáhala Samantha." Podišiel ku mne a malú uložil do jej novej postieľky.
"Je to krásne. Ďakujem." Usmiala som sa naňho vďačne a tuho ho objala. Istým spôsobom som ho aj napriek všetkému čím sme si prešli, či už to bolo dobré, alebo zlé, mala rada. Možno aj viac, ako by som si kedy priala. Za jediný rok sa mi vryl hlboko pod kožu.
"Vlastne som sa ťa chcel ešte na niečo spýtať." Prehovoril po niekoľkých minútach tichého objímania a kúsok odo mňa odstúpil.
"Na čo?" Zmätene som naňho pozrela, keď prešiel ku kreslu, kde mal cez operadlo prehodené čierne sako a niečo v ňom začal hľadať.
"Neveril som, že túto vetu ešte niekedy vypustím zo svojích úst, ale..." Znova sa otočil ku mne a ja som v tom momente prestala dýchať, keď som uvidela čo drží vo svojích rukách. "Vezmeš si ma?"


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Zuzulet Zuzulet | Web | 22. června 2018 v 20:05 | Reagovat

Na toto som čakala som zvedavá aká bude jej odpoveď :) Ale určite bude kladná :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

1D-ONLINE-FANFICTION | ARCHIV | © 2013 - 2018