Proposal - 40. Kapitola

5. února 2018 v 18:19 | Mrs.Tomlinson |  FF - Proposal

40. Kapitola


◆Anne◆

Už niekoľko málo minút som stála oproti obrovskému vianočnému stromčeku, na našom malom námestíčku a s úžasom ho obdivovala. Presne ako som to robievala aj v detstve, kedy som tu vydržala postávať aj niekoľko hodín. No teraz bolo všetko iné. Už dávno som nebola to malé dievčatko, ktoré aj keď vyrastalo v chudobnejších pomeroch, tak ju nemuselo nikdy nič trápiť. Teraz zo mňa už bola dospelá žena s kopou vlastných starostí, ktoré ale za mňa už nemohla vyriešiť moja mama, ale musela som sa im postaviť sama. No nie vždy to bolo také jednoduché...
"Nie je ti už zima?" Prišiel za mnou Louis a ja som odtrhla svoj pohľad od krásne zdobeného stromčeka, aby som naňho pozrela. V rukách držal dva poháre s nejakým teplým nápojom a jeden mi hneď podal.
"Vďaka." Usmiala som sa a z chuti si odpila z teplého čaju. "Možno trochu mi je zima, ale ešte sa mi nechce ísť domov. Moji rodičia už išli?" Zaujímala som sa, keďže som ich už dlhšie nevidela, na čo Louis iba prikývol a podišiel bližšie, aby ma zo zadu mohol objať.
"Toto miesto má fakt niečo do seba." Šepol mi pri uchu, keď sa tiež zapozeral na stromček pred nami, na čo som sa s tichým 'hmm' oňho lepšie oprela a zavrela oči.
"Mal si pravdu. Vyhrážal sa mi." Šepla som po chvíli ticha a ani neviem prečo som znova tému 'Erik' otvárala.
"Čo"
"Doma si sa pýtal či sa mi Erik vyhrážal. Tak hovorím, že áno." Odtiahla som sa od neho a svoje premrznuté ruky si zastrčila do vreciek. "Ale to je už asi jedno..."
"Prečo si mi nič nepovedala?"
"A na čo? Čo by sa zmenilo? Vlastne, ani neviem načo ti to hovorím teraz. Toto je len medzi ním a mnou. Musím si to s ním vyriešiť sama a..."
"Možno už nebudeš musieť niečo riešiť."
"Ako?" Nechápavo som naňho pozrela.
"Povedzme, že poznám určitých ľudí, ktorí sa vedia o takýchto debilov postarať. Nemyslím si, že po stretnutí s nimi ťa bude ten Erik ešte otravovať." Uškrnul sa a ja som na sucho prehĺtla. Čo mi to tu naznačuje?
"Ty... Ty si... Dal si ho zabiť?" Z hrôzou v očiach som od neho odstúpila. Vedela som, že je schopný kadejakých svinstiev, no nikdy by som si nepomyslela, že by sa znížil až k tomuto. Erika som nenávidela, no smrť by som nepriala ani tomu najväčšiemu nepriateľovi.
"Upokoj sa! Nikoho som nedal zabiť! Nie som predsa žiadny vrah." Vzal ma za ruku a znova si ma vtiahol do objatia. "Len mu ručne-stručne vysvetlia, že sa k tebe nemá približovať." Dodal pokojne a bradu si oprel o vrch mojej hlavy.
"Do - dobre..." Pokývala som hlavou aj keď nie úplne som mu verila a znova sa od neho odtiahla. "Nevrátime sa už? Je veľa hodín."
"Jasné, poďme." Vzal ma za ruku a spoločne sme vyrazili domov.
Rodičia nebývali nejak ďaleko od námestia, no aj tak mi prišlo akoby tá cesta nemala konca. Možno to bolo aj tým, že medzi nami celú cestu panovalo až ťaživé ticho a jediné čo som dokázala vnímať bolo ako ma Louis neustále hladil palcom po vrchu ruky. Bolo to ukľudňujúce, no zároveň aj divné. Čo viem, tak Louis nikdy nebol na takéto nežnosti. Nepasovalo mi to k nemu.
"Sprav si pohodlie, pôjdem ti prichystať hosťovskú izbu." Pozrela som naňho po tom ako sme vošli do domu a ja som sa vyzula. Odložila som si kabát na vešiak a vybrala sa ku schodom, no Louisova ruka na mojom zápästí ma zastavila. "Áno?" Pozrela som naňho znova s otázkou v očiach.
Chvíľu ma skúmal pohľadom a pár krát sa aj nadýchol, akoby mi chcel niečo povedať, no nakoniec len pokrútil hlavou a svoj stisk povolil.
"Počkám v obývačke."
"Dobre." Prikývla som a pobrala sa na poschodie prichystať Louisovi izbu.

◆ ◆ ◆

Louis

Celú noc som nemohol zaspať a len sa nepohodlne prehadzoval zo strany na stranu. Neviem či to bolo tým, že som tu nemal svoju posteľ, alebo skôr mojimi myšlienkami, ktoré nechceli utíchnuť a stále ubiehali len k nej. Nechápal som jej správanie. Prečo mi to o svojom ex nakoniec povedala, keď pred tým sa tomu toľko vyhýbala? Že by vo mne hľadala niekoho, komu sa môže zveriť? Nie, pochybujem. No myslím, že tým ako som jej priznal, že som sa o toho zmrda postaral som to celé pokašlal. Odvtedy bola ešte tichšia ako zvyčajne a aj keď ma držala za ruku, tak som mal pocit akoby chcela byť odo mňa čo najďalej. Akoby sa bála...
"Loui?" Zrazu sa od dverí ozval jej tichý - mierne zachrípnutý - hlások a ja som zbystril. "Spíš?"
"Nie." Pokrútil som záporne hlavou a až potom si uvedomil, že v tej tme ma aj tak nemohla vidieť. "Stalo sa niečo?" Nadvyhol som sa mierne na lakti.
"Mo - môžem ísť k tebe? Mala som zlý sen a nemôžem zaspať." Pípla unavene a vošla viac do izby.
"Poď." Kúsok som sa na posteli posunul a ona si pomaly ku mne vliezla pod perinu a svoje drobné telo pritisla viac k tomu môjmu. Moje zmysly okamžite oviala jemná zmes vôni jej šampónu a sprchového gélu, ktoré používa snáď stále. Už len podľa tohto by som ju spoznal aj poslepu.
Objal som ju okolo pliec a ona si hlavu spokojne položila na moju nahú hruď a jednou rukou ma objala. Mierne sa triasla, no pod mojim dotykom sa o malú chvíľu znova upokojila.
"Ďakujem." Šepla a ja som sa usmial.
"Chceš mi o tom povedať?"
"Nie." Pokrútila hlavou a ešte pevnejšie ma objala. "Chcem len spať."
"Tak spi. Tu ti už nikto neublíži." Pobozkal som ju na vrch hlavy a tiež zavrel oči. Teraz som sa už mohol pokojne ponoriť do snov.
Ráno som sa zobudil skôr, no ešte dlhú chvíľu som zostal ležať a len v tichosti sledoval spiacú brunetku po svojom boku. Bola krásna, keď spala. Mohol som sa akokoľvek snažiť ju od seba odháňať, no až priveľmi sa mi za ten krátky čas dostala pod kožu. Začínalo mi na nej záležať a to ma štvalo. Toto sa nemalo stať.
Po ďalšej hodnej chvíli som vyliezol z postele, obliekol si svoje čierne džínsy s bielym tričkom a potichu vyšiel z izby. V dome ešte vládlo úplne ticho, čo značilo, že aj jej rodičia ešte spali. Niet sa čo čudovať, veď bolo ešte len nejak sedem hodín. Potichu som zišiel dolu do kuchyne a do pohára si napustil trochu vody, aby som sa napil. Prázdny pohár som odložil na linku a cez presklené dvere vyšiel na malú terasu, aby som si doprial rannú cigaretu. Len čo som vyšiel von do chladného rána otriasol som sa zimou. Mrzlo a mne na teplote nepridávalo ani to, že som mal bosé nohy a tričko s krátkym rukávom. Pošúchal som si dlaňami holé ruky a z krabičky si vytiahol cigaretu aj so zapaľovačom.
"To je pocit!" Blažene som vydýchol obláčik dymu a svoj pohľad zabodol do zamračenej oblohy. Vyzeralo že bude znova snežiť, ak nie pršať. Ale pri tom ako mrzlo som to skôr typoval na ten sneh. Pomaly som vyfajčil celú cigaretu a vrátil sa späť do tichého domu. Vysadol som si na barovú stoličku a z vrecka si vytiahol mobil. Za ten jeden deň sa mi určite nakopilo hneď niekoľko mailov, správ či zmeškaných hovorov. No keďže som mal včera celé poobedie aj večer vypnuté zvonenie, tak mali všetci smolu. Odomkol som obrazovku a ako som čakal, desať správ, tri zmeškané hovory a päť mailov. S povzdychom som mobil znova zablokoval a pozrel na hodiny. Ešte len štvrť na osem. Začal som rozmýšľať čo budem robiť, kým ostatní vstanú, keď sa zrazu celou kuchyňou ozval môj prázdny žalúdok. Chcelo by to niečo malé pod zub, lenže čo? Zliezol som zo stoličky a prešiel ku chladničke. Čo na tom, že to nebola moja kuchyňa a ani dom? Vytiahol som z nej fľašu s mliekom a zamyslel sa čo s tým. Mohol by som skúsiť spraviť lievance, veď to nemôže byť predsa také ťažké. Či?
Vzal som si znova mobil a na internete našiel nejaký ľahký recept. Nešlo do toho nijak veľa vecí, lenže problém bol v tom, že som netušil kde je čo. Položil som preto mobil na linku a začal prehľadáť skrinky a chladničku. Vajcia, mlieko, múka, cukor, olej, maslo... Všetko som naskladal pred seba a porozhliadol sa po nejakej mise, alebo hrnci. "Bingo!" Z jednej zo skiniek pod ostrovčekom som vytiahol väčšiu misu a položil ju ku zvyšku. Našiel som si ešte nejakú panvicu a mohol sa pustiť do práce...
"Môžeš mi vysvetliť čo to tu vystrájaš?" Ozval sa po niekoľkých minútach od dverí pobavený hlas a ja som sa tam otočil. Rukou som si prešiel cez spotené čelo a ona vyprskla do smiechu.
"Neviem čo je tu také smiešne." Zamračil som sa. "Iba sa snažím robiť raňajky."
"Tak že si ich budeš odkladať aj na tvár a tričko? A čo ten neporiadok okolo?" Smiala sa ďalej a podišla ku mne. Vzala si z pultu papierový obrúsok a pomaly mi ním začala utierať špinavú tvár.
"Iba menšia nehoda." Mykol som nad tým ľahostajne plecom.
"A čo to vlastne má byť?" Nakukla mi do misy a aj na panvicu, kde sa momentálne piekol jeden lievanec. Teda ak sa to tak dalo nazvať, pretože to vôbec ako lievance nevyzeralo.
"Lievance."
"No ja nie som nejaký odborník na varenie, ale toto sa mi na lievance moc nepodobá. Si si istý, že si si nepomýlil recept? A prečo to nepečeš na panvici, ktorá je priamo na lievance, ale na tejto veľkej?"
"Čo keby si sa mi prestala posmievať a nechala ma pracovať. Sú to moje prvé raňajky čo robím, tak mi do toho nekecaj."
"Ako chceš." Zdvihla okamžite ruky do obranného gesta a o krok odo mňa odstúpila, na čo som sa uškrnul. "Chcela som ti len pomôcť. Ale keď nechceš tak..." Vysvetľovala, no prerušil ju môj mobil, ktorý doteraz ležal na stole.
"Chceš mi pomôcť, tak to zodvihni. Ja nemôžem, mám špinavé ruky." Ukázal som na vyzváňajúci mobil, na čo len mykla plecom a hovor prijala.
"Telefón Louisa Tomlinsona, ako vám môžem pomôcť?" Spýtala sa veselo, zatiaľ čo na mňa sa uškŕňala a popri tom si na palec natáčala prameň vlasov. "Ahoj Harry... Áno to som ja Anne. Ako sa máš..." Usmiala sa ešte viac, keď zistila kto volá a ja som sa naopak zamračil. Kvôli čomu mi teraz volá ten idiot? "Áno je tu, ale teraz nemôže. Vieš, on varí... Keby si ho teraz videl, tak..." Smiala sa a pri tom ma stále sledovala. Rýchlo som si utrel ruky do utierky a prešiel k nej.
"Daj mi to!"
"Ale veď..." Pozrela na mňa prekvapene a povzdychla si. "Budem končiť Harry, chce ťa Louis. Pa..." Podala mi mobil a prešla okolo mňa ku sporáku.
"Čo chceš Harold?" Spýtal som sa na rovinu a prstami na voľnej ruke si prehrabol vlasy.
"Aj ja ťa rád počujem kámo..." Zasmial sa ironicky na čo som prevrátil očami. "To si ešte stále v bojovej nálade odvtedy čo si mi vrazil?"
"Zaslúžil si si, tak ma neser. Radšej mi povedz čo chceš! Nemám na teba celý deň."
"Ty si dnes ale kamarátsky." Zamrmlal na čo som už chcel utrúsiť nejakú ďalšiu jedovatú poznámku, keď pokračoval. "Chcel som sa pracovne stretnúť, ale ako vidím, tak nie si v meste. Tak to nechám keď sa vrátiš."
"Fajn! Dohodni sa s Grace, keď tam nebudem nič mať. Čau!"
"Čau a pozdr...." Čosi ešte vyprával, no to som už hovor ukončil. Mohohol som si domyslieť čo chcel povedať.Mobil som položil na stôl a otočil sa späť ku sporáku, kde mi pohľad padol na útlu brunetku, odetú len do dlhšieho trička, ako sa snaží zachrániť aspoň niečo z raňajok, ktoré som robil.
"Všetko v poriadku?" Otočila sa ku mne aj s vareškou v ruke.
"Samozrejme." Prešiel som s úškrnom k nej a za boky si ju pritiahol na svoje telo. V tom tričku ma len dráždila. "Asi by som mal dokončiť tie raňajky." Dodal som vážne, no namiesto toho aby som si od nej prevzal varešku a pokračoval vo varení, tak som sa perami prisal na jej jemnú pokožku....


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Zuzulet Zuzulet | Web | 7. února 2018 v 8:11 | Reagovat

Dobrá kapitolka teším sa na pokračovanie! :)

2 Anny.♥ Anny.♥ | Web | 9. února 2018 v 10:36 | Reagovat

boží

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

1D-ONLINE-FANFICTION | ARCHIV | © 2013 - 2018