Proposal - 35. Kapitola

13. září 2017 v 15:33 | Mrs. Tomlinson |  FF - Proposal

35. Kapitola



◆Harry◆

Som neskutočne naštvaný! Naštvaný na Louisa. Celý ten čas ho ako taký idiot pred každým bránim a on si to ani nezaslúži. Čakal by som od neho čokoľvek, no toto nie. Ale už aspoň chápem tomu jeho zvrátenému vzťahu s Anne. Veď on ju len využíva! Platí jej, ako nejakej štetke, za to že mu hrá priateľku. A ona si to ešte nechá. Veď to je choré! A potom, že ja som tu ten sviniar čo len využíva ženy. A ešte keď mu poviem svoj názor, tak mi vrazí. Toto si u mňa posral. A Anne? Myslel som, že sme priatelia a ona pri tom ani nedokáže byť ku mne úprimná. Prečo mi to nepovedala? Nechcel som ju vyhodiť, no nepotrebujem aby ma tu ľutovala, len preto že ma Tommo zmlátil. Ja sa dokážem brániť aj sám. Asi vážne bude lepšie keď odídu a ja ich nejaký čas neuvidím. Potrebujem to všetko nejak vstrebať...
"Do prdele!" Naštvane som hodil pohár o stenu a zvalil sa na pohovku. Na čo som sem vlastne chodil? Aby mi každý len klamal do očí? "Seriem taký systém!" Prstami som si prehrabol svoje teraz už krátke vlasy a šiel ku posteli, kde som mal mobil.
"Letecká spoločnosť Air France, dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť?"
"Dobrý. Chcel by som letenku na najbližší let do New Yorku..."
"Samozrejme. Malý moment..." Povedala žena na druhej strane milo a ja som prikývol akoby ma mohla vidieť. Fakt inteligentné. "Ehm, najbližší let do New Yorku máme dnes o osemnástej z letiska Charlesa de Gaulla.
"Môže byť." Odsúhlasil som a nadiktoval jej svoje údaje. Keď som všetko vybavil, zložil som a mohol sa začať baliť. Človek by neveril, že som tu mal až toľko vecí a ešte boli aj rozhádzané po celej izbe...

◆ ◆ ◆

◆Anne◆

Nechce sa mi veriť, že naozaj letím domov. Na jednej stránke som sa tešila že konečne uvidím svojích priateľov, no na tej druhej ma mrzelo, že som sa nemohla rozlúčiť s Harrym. Priletel sem len kvôli mne a nakoniec sme sa rozišli takto. Vyhnal ma a ani neviem prečo. Ja som mu predsa nič nespravila. Alebo áno?
"Naozaj budeš mlčať celý let až do Londýna?" Spýtal sa ma zrazu Louis, no ja som ho odignorovala. Neplánovala som sa s ním baviť, keď on sa nevedel so mnou baviť predtým. Čo som mu mala hovoriť, keď mi nechcel normálne odpovedať ani na jednoduché otázky. Vždy ma len niečím odbil. Akoby som bola len nejaká nepodstatná vec s ktorou nechcel strácať svoj drahocenný čas. "Anne!" Oslovil ma znova, hlasnejšie. Iba som naňho pozrela, dala si do uší slúchadlá a svoj pohľad presunula k malému okienku. Jemné melódie vychádzajúce zo slúchadiel ma nakoniec aj uspali za čo som bola len rada...
"Slečna..." Zatriasol mnou ktosi a ja som pomaly otvorila oči. Môj pohľad sa okamžite stretol s párom hnedých oči.
"Áno?"
"O chvíľu budeme pristávať. Prosím pripútajte sa."
"Dobre." Prikývla som a zapla si bezpečnostný pás. "Ehm, kde je Louis?" Spýtala som sa, keď som si uvedomila, že vedľa mňa nesedí. Chlapík len kývol niekam za mňa a ja som sa tam otočila. Louis sedel asi o štyri sedadla ďalej a čosi robil na notebooku.
"Nechcel vás budiť." Vypadlo z toho chlapíka a ja som naňho pozrela. Usmieval sa.
"Ďakujem." Tiež som sa usmiala a on s prikývnutím odišiel.
Po pristáti sme si vyzdvihli svoje veci a v tichosti sa presunuli k nášmu pristavenému autu, kde nám už Fred otváral dvere. Mala som chuť si sadnúť k nemu dopredu, no nechcela som zbytočne vyvolávať hádky s Louisom a tak som sa naňho iba usmiala a nastúpila si na zadné sedadlá. Louis si prisadol ku mne a hneď sme vyrazili.
"Toto je tvoje." Podal mi po pár minútach jazdy akýsi zložený papier na čo som sa mierne zamračila.
"Čo to je?"
"To čo ti patrí. Za túto cestu." Roztvorila som ten papier a pohľad mi padol na úhľadným písmom vypísaný šek. To myslí akože vážne?
"Ja to nechcem!" Podala som mu ten šek a viac sa zavŕtala do sedadla.
"Patrí ti. Máme dohodu, zabudla si? Ty hráš priateľku, ja platím."
"Choď už do prdele aj s tou tvojou blbou dohodou. Ja som skončila!"
"Bacha na jazyk!"
"Prečo? Znova mi vrazíš?" Zamračila som sa naňho. Už ma to nebavilo. Jeden čas sa správa milo akoby na mňa zmenil názor a mohli by sme byť prinajmenšom dobrými priateľmi, potom ma zas ignoruje akoby som ho vôbec ani nezaujímala a potom je to zas ten protivný Tomlinson ako na začiatku. Vážne! Kto sa má v ňom vyznať?
"Pane mám ísť rovno k vám?" Ozval sa zrazu z predu Fredov hlas čo prerušilo našu tichú hádku.
"Áno!"
"Nie!" Venovala som mu nepekný pohľad a pozrela do spätného zrkadla na Freda, ktorý čakal na naše rozhodnutie. "Zavezeš ma prosím domov? Dnes nebudem spať u Louisa."
"Pane?" Pozrel znova na Louisa. Čo som čakala? On bol jeho pán. Mňa nemal prečo počúvať.
"Počul si slečnu! Zavez ju domov!" Zavrčal na čo Fred iba prikývol a znova sa venoval šoférovaniu.
Zvyšok cesty prebiehal v tichosti čo mi ani nijak nevadilo. Baviť som sa s Louisom memala o čom a hádok som za posledné dni už mala fakt dosť. Veď všetok ten stres ma len dostal do nemocnice. Mňa čo som bola chorá len málokedy...

◆ ◆ ◆

"Som domaaa!" Zavolala som do tichého bytu, len čo som otvorila dvere a konečne sa vyzula. Nedostavila sa mi žiadna odozva, tak som usúdila, že Marco zrejme nie je doma. Buď išiel na sviatky za svojou rodinou do Sydney a ja tu stvrdnem sama, alebo niekde trávil čas s Lisou. Osobne som si myslela, že to bola skôr tá druhá možnosť. Odložila som si svoj kabát aj s vecami a len s mobilom v ruke šla do kuchyne. Po tej dlhej ceste som akosi vyhládla, tak som si z mraziaka vytiahla lasagne a dala ich piecť do rúry. Sadla som si za bar a na mobile vytočila známe číslo.
"Ahoj, dovolali ste sa Marcovi. Práve som mimo dosah, tak mi nechajte odkaz a ja vám zavolám späť..."
"Ahoj zlato. To som ja Ann. Je mi jasné, že si práve niekde užívaš s Lisou, tak vás nebudem rušiť. Ja len, že už som doma a čakám ťa. Pa." Nechala som mu krátku správu a mobil odložila späť na bar.
Lasagne sa ešte piekli a tak som sa rozhodla, že si za ten čas dám rýchlu sprchu. Z chodby som si vzala kufor a namierila si to do svojej spálne. Kufor som hodila na posteľ a otočila sa ku skrini, aby som si vzala nejaké čisté veci a pri tom sa pomaly vyzliekala.
"Dúfam, že si si pobyt na horách užila." Ozval sa mi zrazu za chrbtom hlas až som od ľaku nadskočila. Okamžite som si dala pred seba svoje dlhé tričko, aby som sa aspoň trochu zahalila a otočila sa k tej osobe.
"E - Erik?" Zťažka som prehĺtla a viac sa natisla na skriňu za mnou. "Čo tu robíš? Ako si sa sem dostal?"
"Ja sa dostanem všade, kam potrebujem princezná." Zasmial sa a postavil sa z kresla, ktoré som mala v rohu izby. Až teraz som si uvedomila, že tam musel sedieť celý čas a ja som si ho nevšimla.
"Pre - prečo si tu?" Ťažko som začala dýchať, keď sa dostal až ku mne.
"Čože, bojíš sa?" Uškrnul sa ako to vedel len on a svojími dlaňami uchopil moje boky. "Kde máš teraz toho svojho manekýna, hm? Alebo toho pritepleného čo s ním bývaš?"
"Čo odo mňa chceš?" Šepla som trasľavo a pokúsila sa dať jeho ruky preč z môjho tela. Kedysi som ho milovala a dala by som všetko aspoň za jeden jeho dotyk, no teraz som v jeho blízkosti nepociťovala nič iné, len strach. V tejto chvíli som vážne ľutovala, že som predsa len nešla k Louisovi.
"Už som ti povedal čo chcem." Usmial sa sladko a viac sa naklonil k môjmu uchu. "Chcem teba bábika." Zašepkal mi do ucha a ja som sa roztriasla ešte viac. Bála som sa toho čo sa mi práve chystal spraviť. Nechcela som, aby bol v mojej blízkosti a už vôbec aby sa ma dotýkal, ako to robil práve teraz.
"Erik, prosím!" Zaprosila som a znova sa ho pokúsila od seba odtlačiť, ale márne. Bol na mňa moc silný. "Ne - nemusíš toto predsa robiť. Prečo chceš ešte viac pokaziť všetko to pekné čo sme mali medzi sebou? Ja..."
"Ja som to takto nechcel! Chcel som začať odznova. Chcel som len jednu posranú šancu, ale ty nie. Takže keď to nejde po dobrom, tak to bude po zlom. Povedal som ti predsa, že ja sa tak ľahko nevzdám. Budeš znova moja!" Strhol zo mna tričko, ktorým som sa snažila doposiaľ zakrývať a za pás si ma pritiahol viac k sebe. Pohľadom si premeral moje takmer nahé telo a lačne sa vrhol na moje pery. Bránila som sa, no nemala som ani najmenšiu šancu. Presne vedel čo robí.
Bozkávajúc môj krk a prsia ma dovliekol až ku posteli, kde ma surovo zvalil. Okamžite som sa pokúsila ujsť, no behom sekundy ma zdrapil za ruky a naľahol na mňa, čím mi zabránil v ďalšom pohybe. Slzy mi tiekli po lícach a v duchu som sa už pripravovala na najhoršie, keď sa zrazu od dverí rozozvučal hlasný zvonček a ja som si aspoň z časti vydýchla....




 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

1D-ONLINE-FANFICTION | ARCHIV | © 2013 - 2017