I Know You Want Me - 33. Kapitola - Will You Marry Me?

25. července 2017 v 20:51 | Mrs. Tomlinson |  FF - I Know You Want Me

33. Kapitola - Will You Marry Me?



"Kedy im to chceš povedať?" Pozrela som na Zayna. Popravde? Mala som pocit, že už niečo tušili, no zrejme čakali kým im to povieme sami...

* * *

Po skvelej večeri sme sa so Zaynom a zvyškom jeho rodiny presunuli do obývačky, kde sme sa všetci pousádzali na pohovky. Čakal nás vážny rozhovor, no úprimne som sa doňho vôbec nehrnula. Bála som sa Yasserovej a Trishinej reakcie na toto všetko. Predsa len sme neboli so Zaynom spolu až tak dlho a už sme im chceli oznámiť takú vážnu vec.
Z mojich myšlienok ma zrazu vytrhol Zayn, keď svojou veľkou dlaňou povzbudivo stisol tú moju malú. Milo som sa naňho usmiala a on svoj pohľad presunul na svojích rodičov. A je to tu! Nádych, výdych.
"Mami, oci?" Oslovil ich a oni mu venovali zvedavý pohľad.
"Áno zlato?" Usmiala sa naňho Trisha a potom aj na mňa.
"Vieš ja... vlastne my obaja s Debbie sme... neprišli sme sem len tak. My..." Sypal zo seba koktavo a zrejme sám nevedel ako to má povedať. Preto som sa zhlboka nadýchla a rozhodla sa, že mu pomôžem.
"Zayn len naznačuje, že vám musíme niečo povedať..."
"Áno?"
"Noo ako by som to..."
"Budete starými rodičmi." Dokončila som za Zayna a nesmelo sa na nich usmiala. Len nech nie sú proti!
"Ale to je úžasné!" Vykríkla nadšene Trisha a okamžite prešla ku nám, aby nás oboch objala.
"Ja som to vravela Doniya! Dlhuješ mi dvacku!" Vyhŕkla zrazu Saffa a s úsmevom natŕčala ku staršej sestre ruku.
"Hej, hej, potom ti ju dám." Pokrútila nad ňou hlavou a pozrela na nás. "Gratulujem bratček. Aj tebe Deb." Objala nás a znova si sadla na svoje miesto.
"Vy - vy ste sa stavili o to či váš brat bude otcom, alebo nie?" Pozrel Yasser s úškrnom na svoje dve dcéry na čo obe len pokročili plecami. Iba nad nimi pokrútil hlavou a svoj pohľad presunul na nás. "A kedy bude svadba?"
"Oci!"
"Čo je? Spravil si svojej priateľke dieťa, tak je normálne, že ma zaujíma kedy sa plánujete brať. Alebo chceš mať nemanželské dieťa?"
"Yasser..." Okríkla ho Trisha.
"Vlastne..." Skočila som im do toho. Nechcela som, aby sa kvôli tomu hádali. "My sme sa so Zaynom ešte o svadbe nebavili. Zayn má teraz svoju prácu, ktorej venuje skoro všetok čas a ja si chcem najskôr dokončiť školu, pred tým ako sa niekde usadím. Nechceme to..."
"Vy ste sa o tom ešte nebavili? Uvedomujete si, že..."
"Otec môžem s tebou na minútku hovoriť? O samote!" Skočil mu do toho Zayn a postavil sa. Zmätene som naňho pozrela, no on len pokrútil hlavou že sa nič nedeje a trochu sa sklonil aby ma pobozkal na vrch hlavy. "Za chvíľu sa vrátim." Šepol a aj so svojim otcom odkráčal do pracovne.
Nervózne som si začala kúsať spodnú peru. Vedela som, že sa im táto správa nebude páčiť. Veď ktorý rodič by chcel, aby jeho syn či dcéra mali nemanželské dieťa. Asi žiadny.
"Z Yassera si nerob ťažkú hlavu. Určite sa na vnúča teší rovnako ako aj ja. Je len proste zo starej školy. Je toho názoru, že má byť najskôr svadba a až potom dieťa. A vy bohužiaľ idete na to trochu obrátene. Ale on to pochopí." Zasmiala sa Trisha a prisadla si ku mne. "Už viete čo to bude?" Zaujímala sa zvedavo na čo som okamžite pokrútila hlavou.
"Pri poslednej kontrole sa to ešte nedalo zistiť. Možno pri tej ďalšej, ale so Zaynom to aj tak nechceme vedieť. Hlavne aby to bolo zdravé." Usmiala som sa a dlaňou si zľahka prešla po rastúcom brušku.
"A čo tvoji rodičia? Už vedia tú novinku?"
"Ešte nie. Ale so Zaynom sa tam chystáme teraz medzi sviatkami na pár dní, aby sme im to povedali." Pozrela som na ňu. "Len dúfam, že nebudú reagovať ako Liam." Povzdychla som si. Mrzelo ma, že sme sa s Liamom odcudzili. Chýbal mi môj veľký ochranársky brat.
"Čo sa stalo?" Ozvala sa Waliyha, za celý večer snáď prvý krát a ja som na ňu pozrela.
"Ne - neprijal, že som teraz s tvojím bratom." Povedala som smutne a palcom si zotrela jednu neposlušnú slzu, ktorá mi stekala po líci.
Trisha zrejme vycítila, že táto téma je pre mňa až moc citlivá a preto radšej odvrátila pozornosť na fotky z detstva. Z veľkej drevenej knižnice vytiahla hneď niekoľko fotoalbumov a prisadla si s nimi ku mne. Albumy boli samozrejme plné fotiek malého Zayna. Bol rozkošné dieťa.
Neskôr sa k nám už vrátili aj Zayn s jeho otcom a na tvárach im pohrával široký úsmev. Zayn sa zvalil vedľa mňa, ruky si omotal okolo môjho rastúceho bruška a hlavu si spokojne oprel o moje plece. V tomto momente som bola najšťastnejšou ženou pod slnkom, pretože som mala všetko čo som si mohla kedy priať.

* * *

Ranné lúče prenikajúce cez ťažké závesy ma jemne šteklili na líci čo spôsobilo, že som sa nepríjemne ošila na svojom mieste. Dlaňou som prešla po druhej polke postele a zistila, že Zayn tu už nie je. Pretrela som si unavené oči a posadila sa. Môj pohľad okamžite padol na malý zložený papierik na nočnom stolíku. Vzala som ho do rúk a rozložila si ho, aby som si mohla prečítať krátku správu.

»Dobré ránko láska. Prosím príď za mnou. Cestu ku mne nájdeš po lupeňoch z ruží. Zy :*«

"Aké lupene?" Mračila som sa na malý lístok vo svojích rukách, až kým som očami neprešla vedľa postele, kde som zbadala na zemi niekoľko krvavo červených lupienkov, ktoré tvorili úzku cestičku až ku dverám. Slabo som sa nad tým usmiala a vyliezla z postele. Navliekla som na seba jedno zo Zaynových tričiek, obula si papuče a pomaly vyliezla z izby. Drobné lupienky boli rozsipané aj na chodbe a po schodoch a tak som po ich cestičke zišla až dole. V celom dome vládlo hrobové ticho, akoby tam ani nikto okrem mňa nebol a ja som nevedela čo ďalej.
"Zayn?" Skúsila som naňho zavolať, no žiadna odozva sa mi nedostavila. So slabým povzdychom som znova následovala cestičku z lupienkov až som sa dostala do jedálne. Môj dych sa zasekol v momente, keď som pred sebou uvidela bohato prestretý stôl na ktorom okrem tanierov a príboru boli zapálené aj tri sviečky v krásnom zlatom svietniku a taktiež váza s obrovskou kyticou červených ruží. Všade okolo stola boli zapálené malé čajové sviečky a červené lupienky, ktoré ma sprevádzali už od izby nechýbali ani tu v jedálni. A ako čerešnička tu bol on. Zayn. Postával vedľa prázdnej stoličky, na sebe mal bielu košeľu s čiernymi nohavicami od obleku a v ruke zvieral krásnu červenú ružu. S širokým úsmevom na perách si ma obzrel a odsunul mi stoličku. "My niečo oslavujeme? Pokiaľ viem, tak výročie máme až o pár dní. A kde sú vlastne všetci?"
"Išli na menší výlet. Prídu o pár hodín." Odpovedal mi na otázku, podal mi ružu a zasunul ma na stoličke ku stolu. Venoval mi malý bozk a sadol si na stoličku oproti. "A pokiaľ ide o nás, tak viem že výročie máme až o pár dní. Chcel som len využiť, že máme prázdny dom a užiť si s mojou krásnou priateľkou príjemný skorší obed."
"Príjemný obed? A preto si sa navliekol do obleku? A čo tie lupene a sviečky? Keď to uvidí tvoja mama..."
"Deb..." Oslovil ma a ja som stíchla. "Aspoň chvíľu nemyslí na moju rodinu. Užívaj si to, že sme konečne chvíľu sami."
"Fajn." Usmiala som sa naňho a jeden neposlušný prameň vlasov si zahrabla za ucho.
Nevedela som, že Zayn vie byť až taký romantik, ale páčilo sa mi to. Musel si s tým všetkým dať ohromnú robotu. A nechcem si predstaviť ako dlho nám bude trvať kým to všetko zase upraceme.
"Dúfam, že si naozaj hladná?" Spýtal sa a postavil sa.
"Som. Aj malá je." Uškrnula som sa.
"Dobre. Tak to aby som to rýchlo priniesol." Žmurkol na mňa a zmizol niekde v kuchyni.
Pohodlne som sa oprela o operadlo stoličky a trpezlivo vyčkávala až kým predo mňa Zayn nepoložil tanier s chutne vyzerajúcim grilovaným lososom na citrónovej omáčke so zemiakmi a dusenou zeleninou. Mňam!
"Ďakujem. Vyzerá to úžasne." Usmiala som sa a privoňala si k tej dobrote.
"Tvoje obľúbené." Tiež sa usmial a so svojou porciou si tiež sadol ku stolu. "Dobrú chuť."
"Dobrú..." Tiež som mu popriala a pustila sa do svojho obeda.
Bolo to vynikajúce, no akosi som si to nevedela až tak vychutnať. Celý čas mi vŕtalo v hlave prečo toto všetko. Zayn nezvykol len tak pripravovať romantické obedy, ak na to nemal nejaký vážny dôvod. Vždy keď už sme si chceli dať spolu obed, tak sme si jednoducho zašli niekam do reštaurácie, alebo si len objednali pizzu domov. No teraz bolo všetko inak. Všade samé sviečky, ruže, moje obľúbené jedlo, Zayn v obleku, zvyšok rodiny náhle niekam zmizol...
"Už si dojedla? Ešte máme dezert." Iba som prikývla a on prázdny tanier odniesol naspäť do kuchyne a namiesto neho doniesol iný zakritý strieborným zvonom.
"Čo to je?" Pozrela som naňho zvedavo.
"Otvor to!" Navrhol a nervózne si skúsol spodnú peru. On je nervózny? Prečo je nervózny?
Na malú chvíľu som pozrela do tých jeho úžasných hnedých očí a potom s hlbokým nádychom zvon zložila. Pohľad mi okamžite padol na päť bielych makroniek s vpísanými slovami a na nádherný strieborný prsteň.
"Vezmeš si ma?"




←32. Kapitola - My Family ∣ 34. Kapitola - ....→
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

1D-ONLINE-FANFICTION | ARCHIV | © 2013 - 2017