No Control - 59. Nenávidím ťa Harold Styles...

27. listopadu 2015 v 22:44 | Mima |  FF - No Control

Fanfiction From You

Title: No Control
Author: Mima
Part: 59. Kapitola


"Sam?" započula som moje meno, no nedokázala som podvihnúť tvár, ktorú som mala opretú o kolená. Jediné po čom som v tej chvíli túžila a čo som potrebovala bol on, jeho hlas, jeho vôňa. "Sam?!" zrazu mnou niekto zatriasol na čo som zalapala po dychu a prinútila sa pozrieť na Anne, ktorá pri mne čupela. "Čo sa stalo?" opýtala sa a na jej tvári sa zračila starosť. Zhlboka som sa nadýchla, že odpoviem, no pri najmenšom pokuse niečo povedať som úplne zlyhala.
"On- Harry, on..."
"No tak Sam, nedes ma!" zvýšila hlas.
"Vyhrali...vyhrala si ty a aj všetci ostatní," dostala som zo seba.
"O čom to hovoríš?" nechápavo sa zamračila.
"On ma opustil Anne," šepla som, pretože sa mi zlomil hlas. "Tentokrát definitívne a ja...ako mám...ako môžem ďalej žiť keď jediné vďaka čomu som sa konečne cítila nažive je preč..." snažila som sa popadnúť dych, no bolo to úplne zbytočné. Cítila som akoby mi každou sekundou čoraz viac niekto vytrhával kúsky zo srdca. "Nemôžem ďalej, bolí to...tak veľmi to bolí," rozplakala som sa ako malá a bolo mi jedno, že práve ukazujem svoju slabosť. No nedokázala som to zadržať. Predstava, že už nikdy nebudeme my. Že sa nikdy nezmení postoj ostatných na náš vzťah, pretože nezáleží koľko času prejde, Harry Styles ostane už navždy tým slávnym Harry Stylesom a ja...ja navždy pre ostatných ostanem iba niekým s pochybnou minulosťou, ktorá zabila jeho dieťa a ktorá nie je dostatočne dobrá byť po jeho boku.
"Bude to dobré," šepla a mne sa zazdalo, že v jej hlase počujem ľútosť. V tom som na svojich vlasoch zacítila dotyk jej ruky.
"Nemusíš sa tváriť, že sa staráš," zvraštila som obočím, no neuhla som pohľadom od dverí, na ktorých môj pohľad lipol. A síce už prešli hodiny odkedy odišiel, stále som mala nádej, že sa vráti.
"Možno sa z časti cítim vinná," odvetila a posadila sa oproti mne.
"Nemusíš," šepla som. "Ty si neurobila nič."
"Nesúhlasila som s vašim vzťahom. A nepodporila Harryho aby to zvládol."
"Vieš čo je najhoršie?" pozrela som na ňu na čo iba pokrútila hlavou. "Urobil to kvôli mne. Znova trpí iba kvôli mne..." začala som sa obviňovať presne tak ako to odo mňa celú tú dobu každý očakával. "Ak by som sa rozhodla inak. Ak by sa dalo vrátiť čas alebo sme sa mohli vrátiť na začiatok...ja...." zakoktala som sa. "Možno si mala pravdu. A možno majú pravdu všetci ostatní keď hovoria, že som jeho najhoršie rozhodnutie."

Nobody said it was easy
It's such a shame for us to part
Nobody said it was easy
No one ever said it would be this hard
Oh, take me back to the start.
Nikto netvrdil, že by to bolo ľahké,
je pre nás zahanbujúce byť od seba.
Nikto netvrdil, že by to bolo ľahké,
nikto nikdy nepovedal, že to bude tak ťažké.
Oh,vezmi ma späť na začiatok

"To nie je pravda Samantha," pokrútila hlavou a prisadla si ku mne bližšie. "Nehovorím, že som zmenila svoj názor na váš vzťah. No posledné dni som videla svojho syna a viem, že bol s tebou šťastný. Nikto nemá právo starať sa do vás a už dupľom vás odcudzovať, pretože nikto z nich neprešiel vašou cestou."
"Potrebujem si oddýchnuť," odignorovala som jej poznámku, pretože mi práve od nej neprišla vôbec vhod. A práve v tejto chvíli som mala pocit, že neznesiem ľútosť od nikoho a už dupľom nie od niekoho kto nám ako prvý neprijal. "Čo tu vlastne robíš?" zamračene som sa na ňu pozrela a zotrela si slzy.
"Sľúbila som tvojej mame, že na teba dozriem. Dala mi náhradný kľúč a...
"Pokojne môžeš ísť."
"Sam..."
"Nie Anne," skočila som jej do reči. "Práve v tejto chvíli je ľútosť to čo potrebujem najmenej. Takže sa láskavo postav, otoč sa na odchod a prestaň sa tváriť, že so mnou súcitíš keď to tak nie je."
"Vždy som ťa mala rada," pripomenula mi.
"Mala," prikývla som, pretože som to vedela. "Mala si rada tú starú Sam. No tá už je dávno preč...túto Sam, presne tú, na ktorú sa práve pozeráš si odsúdila, opovrhla si s ňou, pretože urobila pár hrozných rozhodnutí. Nikdy si nevedela pochopiť ako je možné, že mi Harry dokázal odpustiť to čo som urobila. Ako by si to aj mohla chápať?" zasmiala som sa s dávkou irónie. "Veď ty si sa ani len o to nesnažila! Zanevrela si na mňa a vôbec ťa nezaujímalo prečo. Rovnako ako to nezaujíma ďalších stotisíc ľudí von. No úprimne?" podvihla som obočím a pohŕdavo na ňu pozrela. "Nenávisť tých všetkých ľudí ma bolí o dosť menej ako tvoje opovrhnutie. Bola si ako moja druhá mama..." pokračovala som ďalej a pomaly zo seba dostávala všetko čo som mala na srdci. "Radšej už choď Anne," šepla som následne, pretože sa mi zlomil hlas. Anne už na to nič nepovedala, chvíľku ostala nehybne sedieť akoby premýšľala čo urobiť, no nakoniec sa postavila a mlčky odišla.
V tú noc a ani nasledujúcu som nezažmúrila oko. Dookola som si prechádzala fotografie v mojom mobile, na ktorých sme boli spolu a jednoducho som sa nevedela zmieriť s myšlienkou, že je to už definitívne preč. Mohlo to byť vlastne preč? Existuje reálna šanca, že jedného dňa to môže byť naozaj úplne preč? Utíchne niekedy tá bolesť, stratí sa tá prázdnota, ktorá ako jediná ostala? Zabudne človek na niečo čo bolo to najreálnejšie v jeho živote?Zmieri sa niekedy s myšlienkou, že ten druhý už nie je v jeho živote?

Tell me you love me
Come back and haunt me
Oh, and I rush to the start
Povedz mi, že ma miluješ
Vráť sa a chyť ma
Oh, a ja sa vrátim späť

O mesiac neskôr:

Ďalší deň bez neho. Ďalšie strávené hodiny mrhaním života bez zmyslu. Klamal mi. Na tom letisku mi klamal. Povedal mi, že neverí, že my dvaja už nemáme šancu. A ja som nám tu šancu dala, pretože som mu verila. Pretože som verila jeho slovám. No on sa nás vzdal. Vzdal sa nás bez boja, pri prvej prekážke to zabalil a odišiel. Nepýtal sa ma na názor, nezaujímalo ho moje rozhodnutie. Urobil to čo si myslel, že je najlepšie. Odišiel a už sa nevrátil. Neobzrel sa za seba a ani po mesiaci čakania, že sa vráti, sa neukázal. Ani sa len neozval, nezaujímal sa. Ukončil to a pohol sa ďalej. Bezo mňa po svojom boku, presne tak ako to všetci po ňom žiadali a chceli.
"Čo to je?" prekvapene podvihla mama obočím keď som jej na stôl hodila papiere.
"Prihláška na vysokú," odvetila som a pozorovala jej nadšenie, ktoré sa však o pár sekúnd zmenilo na obavy ktorými na mňa pozrela.
"Nikdy si na školu nechcela."
"To nie je pravda," pokrútila som hlavou. "Chcela. Vždy...no potom prišla otcova smrť a ja som sa všetkých svojich túžob vzdala."
"Takže teraz si sa rozhodla dohnať všetok stratený čas?" uisťovala sa.
"Presne," prikývla som pričom som sa snažila vyznieť čo najdôveryhodnejšie.
"To nie je pravda," povzdychla si moja mama na čo som sa zamračila. "Iba sa zúfalo snažíš pokračovať ďalej. No predo mnou sa nemusíš pretvarovať zlatko," postavila sa a prikročila ku mne pričom ma pohladila po vlasoch. "Obe veľmi dobre vieme, že škola ti nepomôže zabudnúť a už dupľom ti nezaplní to prázdne miesto v duši. Je to iba rozptýlenie."
"Musím to skúsiť mama," šepla som, pretože som nechcela aby počula ako ma rozrušila tým, že ma prekukla.
"Vždy som túžila aby si nastúpila na vysokú a našla nejaký zmysel, ktorý si stratila po smrti tvojho otca. No ty si ho už našla, a škola to rozhodne nie je."
"Ja už takto nemôžem ďalej," rozpačito som sa nadýchla. "Každý deň trávim čakaním, že sa vráti. Neprejde deň aby som stratila už aj tak dávno stratenú nádej. Viem, že sa nevráti...viem, že je to už definitívny koniec, no ja sa tej myšlienky ČO AK nemôžem vzdať, pretože...." v tom sa mi zasekol hlas, pretože mi z očí vyhŕkli slzy. "Neexistuje šanca aby som o neho prišla mama...pripadám si ako blázon. Znova," ironicky som sa zasmiala. "Jedna moja časť si uvedomuje, že je definitívne preč. No druhá...nemôže sa ho vzdať, pretože on je....on je jediný zmysel môjho života. A ja si už nemôžem dovoliť prísť o ďalší zmysel...znova to už nezvládnem."
"Poď ku mne," zhlboka si vydýchla a privinula si ma do svojho náručia. No ani u nej v objatí som sa necítila lepšie. Každý deň som si naivne navrávala, že tá bolesť bude odstupom času stále menšia. No opak bol pravdou. Tá prázdnota sa v mojom vnútri šírila ako mor. Každé miesto, každý kút mi ho pripomínalo.
"Takže," zhlboka sa Gemma nadýchla keď mi v jeden deň skočila do postele potom ako som ráno odmietla vstať. "Premýšľala som..." pokračovala, no ja som ju ďalej ignorovala ako zakaždým keď sa tu objavila. Nebolo to, že by som na ňu zanevrela, no svojím úsmevom mi ho až príliš pripomínala. "A niečo pre teba mám," v tom mi pred očami zamávala s lístkami. "Ty ani nechceš vedieť na čo sú?" spýtala sa následne. "Tak ti to teda poviem," povzdychla si pričom to so mnou nevzdávala. "Sú to lístky na autobus do Glasgowa na dnes v noci. Zajtra ráno sme tam, máme dve hodiny času na to aby sme vybavili s Bobom mikrofón."
"O čom to trepeš?" zareagovala som keď mi došlo, že hovorí o Harryho ochrankárovi.
"O tom, že zajtra ráno si vezmeš späť čo je tvoje. Zajtra si získaš späť Harryho," spokojne sa na mňa usmiala kým ja som sa okamžite posadila a spozornela.
"Ale..."
"Pozri, je to jednoduché," nenechala ma dopovedať. "Zajtra majú nejakú akciu na jazere. Nejaká plavba v člne, bude tam stovky ľudí..."
"Čo mám robiť?" nechápavo som sa zamračila.
"Vyjadriť sa," pokrčila ramenami. "Nevieš bez neho žiť Sam a viem, že môj brat je na tom rovnako. A síce nesleduješ televíziu a ani nezapínaš rádio, no mala by si vedieť, že nezvládol koncert. A potom ďalšie tri koncerty zrušili..."
"Kvôli mne?" uisťovala som sa.
"Môj braček sa pri pesničke OVER AGAIN úplne položil. Je to všade," prikývla.
"Tak...prečo sa mi neozval?"
"Pretože ti dáva aj tú najmenšiu šancu na šťastie," zasmiala sa pričom použila presne moje slová.
Striedavo som pozerala na Gemmu a na lístky, ktorým mi mávala pred očami pričom som v sebe cítila narastajúce napätie. Najjednoduchšia vec by bola nechať to tak a zabudnúť. Zabudnúť na to, že som bola jeho, zabudnúť na všetky spoločné chvíle, dokonca zabudnúť na to, že som ho niekedy milovala.
Pre niekoho by to mohlo znamenať oslobodenie. Nový začiatok, no pre mňa to znamenali len ďalšie dni utrpenia a úbohého prežívania. Každá moja bunka kričala, že sa mi nikdy nepodarí nechať ho ísť. Ako by som aj mohla, keď bol vpísaní do každého centimetra môjho tela. A síce bol odo mňa vzdialený, stále som cítila jeho prítomnosť. Sprevádzal ma na každom kroku, nezáležalo na tom ako veľmi som sa snažila na neho prestať myslieť. Nedokázala som to. On bol moja slabosť, moje prekliatie, moja skáza. Zamilovať sa do neho bola tá najväčšia chyba, ktorá mi však zachránila život.

I had to find you
Tell you I need you
Tell you I set you apart

Tell me your secrets
And ask me your questions
Oh, let's go back to the start
Musel som ťa nájsť,
aby som ti povedal, že ťa potrebujem,
aby som ti povedal, že už nie si mimo.

Povedz mi svoje tajomstvá,
spýtaj sa ma na čo len chceš.
Oh, vraciame sa na začiatok.

"Pripravená?" spýtal sa ma Bob, ktorý stál vedľa mňa pár minút pred verejným strápnením sa. Bolo to zvláštne, pretože som hoci nemala nič pripravené čo povedať, necítila som nervozitu. Vedela som, že ak to má byť pre nás koniec, musí to mať zakončenie. Všetko musí byť vypovedané...
"Prekvapuje ma to, ale áno," prikývla som.
"Tak do toho," žmurkol na mňa a podal mi mikrofón. Pohľadom som ešte prešla na Gemmu, ktorá ma podporila prikývnutím, silno som zovrela mikrofón a vystúpila som s davu pričom som sa vydriapala na skalu, ktorá bola pri jazere, na ktorom bol ich čln, z ktorého mávali všetkým svojím fanúšičkám. Jeho som zbadala okamžite. Na sebe mal bielu košeľu, z ktorej mal rozopnuté vrchné gombíky a silene sa usmieval. Poznala som jeho úsmev a vedela som, že tento nie je ten pravý. Dvakrát som sa ešte zhlboka nadýchla a prihovorila som sa.
"P- prepáčte za vyrušenie," zakoktala som sa hneď pri prvej vete a všetci naokolo spozorneli. Chalani sa otočili smerom ku mne a jeho pohľad padol priamo na mňa. "Asi sa pýtate čo tu tá chce pravda?" rozpačito som pokračovala a otočila som sa k Harrymu, od ktorého ma delilo iba polka jazera . "No, je tu niečo čo som ešte nepovedala," zhlboka som sa nadýchla a porozhliadla som sa naokolo. Gemma a aj ten taxikár hovorili, že sa mám vyjadriť. No naozaj je pre mňa tak dôležité názor ostatných? "Čo som nepovedala tebe Harry," opravila som sa a nervózne sa na neho pozrela. Jeho zvraštené čelo naznačovalo iba jedno. Nechápal čo tu robím, no jeho zreničky očí sa zväčšili od prekvapenia. On bol ten, na kom záležalo. Iba on, nikto iný. "Nepovedala som ti ako veľmi ťa nenávidím," vyhŕklo zo mňa pričom sa okolo rozozneli hlasy, ktoré som však odignorovala. "Nenávidím ťa Harold Styles, pretože mi na tebe začalo záležať...." začala som rozprávať a v spomienkach sa začala vracať ku chvíľam kedy som si to prvý krát začala zreteľne uvedomovať.

XXX

"Odíď a jednoducho ma už nechaj na pokoji," dodal s miernejším tónom.
"Ale, Harry..."
"Ako ti to mám doparoma inak povedať?!" zrúkol na mňa tak, až som od neho odskočila o krok dozadu. "Nechcem ti byť na blízku, nechcem ťa vidieť a už dupľom sa nechcem s tebou rozprávať."
"Fajn," nadýchla som sa a rýchlostne zaklipkala viečkami, aby som odohnala slzy, ktoré sa mi drali na povrch. Z nejakého dôvodu ma jeho slová mrzeli a jeho postoj zraňoval. Bolo to akoby predo mnou stál úplne cudzí chlap, ktorému bolo jedno, čo sme spolu všetko prežili. Akoby na to zabudol, akoby to pre neho nič neznamenalo. Odohnal ma od seba ako špinavého psa, pričom mu nezáležalo na tom, ako ma ponížil. Znova. "Ako chceš, idem, no..." nedokázala som dopovedať, pretože môj hlas sa úplne zlomil a z očí mi vyhŕkli slzy. "No najprv ti chcem taktiež pogratulovať, Harold Styles, práve sa ti podarilo rozplakať ma," dodala som s rozochveným hlasom a otočila sa na odchod bez toho, aby som sa na neho čo i len obzrela.

XXX

"...nenávidím ťa, pretože si mal pravdu, že to riziko zo sklamania za to stojí..." pokračovala som ďalej.

XXX

"Ako na to Robin zareagoval?" skočila som mu do reči.
"Nikomu to nepovie."
"Ale ako na to zareagoval?" zopakovala som otázku.
"Nesúhlasí s tým," pokrčil ramenami. "Myslí si, že minimálne jeden z nás skončí na konci tohto ublížený."
"Čo si myslíš ty?"
"Ja si myslím, že..." nadýchol sa a na chvíľku sa zamyslel. "Za to riziko to stojí. Ty mi za to stojíš," dodal s istotou, na čo som sa iba pousmiala a nahla sa k nemu, aby som ho pobozkala. Jemne. Nežne, pričom moja potreba dotýkať sa ho každým pomalým pohybom jeho jazyka v mojich ústach rástla. Ruky som mu vplietla do vlasoch a pritiahla si ho bližšie k sebe.

XXX

"...nenávidím ťa, pretože si ma zmenil..."

XXX

"Nad čím si sa zamyslela?" opýtal sa ma a pristúpil bližšie.
"Nad tým, aký máš nado mnou vplyv," odvetila som, pričom ma až striaslo. "Nútiš ma prekonávať samu seba, robíš zo mňa lepšieho človeka a dokonca vďaka tebe som sa vrátila k svojej túžbe maľovať. A ja naozaj nedokážem pochopiť, ako je možné, že nakoniec vždy urobím, čo očakávaš," zamračila som sa, na čo sa iba pousmial.
"Takže hovoríš, že do toho bazéna skočíš so mnou?" nadvihol obočím.
"Skočím," prikývla som, pričom som sama ostala prekvapená z môjho náhleho odhodlania. "No nie nahá."
"Čo ťa tak zrazu prinútilo zmeniť názor?" zmätene sa zamračil.
"Ty," odvetila som. "Pretože keď som s tebou, tak sa nebojím."

XXX

"....nenávidím ťa pretože si mi klamal..."

XXX

"Mýlil som sa," zamračil sa. "Mýlil som sa keď som ti povedal, že človek ako ty nedokáže milovať. Pretože to čo si urobila ty bola najväčšia obeta z lásky," šepol pričom sa ku mne naklonil, že ma pobozká, no v tom ohlásili môj let a otvorenie brány. "Neodchádzaj," zapýril sa do mňa pohľadom čím sa mi podlomili nohy. A skôr ako som stihla zareagovať, zacítila som okolo svojho pása jeho ruky, ktorými si ma privinul k sebe. "Pretože neverím, že my dvaja už nemáme šancu."

XXX

"A najviac ťa nenávidím preto..." zalapala som po dychu a v očiach ma zaštípali slzy. "Pretože ťa milujem Harry. Vedel si to skôr ako ja sama. Cítil si to hoci som to sama popierala. Bože ako veľmi som sa snažila s tým bojovať. Ako dlho som to popierala, popierala to čo bolo nad slnko jasné. Tvoj hlas, tvoje bozky, tvoje dotyky...bláznila som z nich od prvej chvíli kedy si sa ma dotkol. Potrebovala som tvoju blízkosť, tvoju nehu a záujem...."

XXX

"Idem sa vydávať," rozpačito som pripomenula a snažila sa upokojiť splašené srdce.
"Ešte stále tú absurditu môžeš zrušiť," protirečil mi.
"Milujem ho," zaúpela som.
"No miluješ aj mňa," odvetil sebaisto, na čo som úplne zamrzla.
"Je to iba poblúznenie," pokrútila som hlavou a snažila sa racionálne vysvetliť moje city a správanie. "Je to láska."
"Nie."
"Viem pravdu, Sam," potichu sa zasmial.
"Nemilujem ťa," trvala som na svojom a už som pomaly nevedela, koho sa tým snažím presvedčiť viac.
"Skôr či neskôr si to budeš musieť priznať a..."
"Nič si priznávať nemusím, okej?!" zodvihla som hlas, pretože so mnou začal lomcovať strach. Strach zo slov, ktorými si bol tak istý, až ma pomaly začal pliesť. A ja som už nemohla byť viac zmätená. "To, čo je medzi nami, je krásne, intenzívne, pohlcujúce, no je to iba vášeň. Nič viac a nič menej..."
"A preto sa tvoje telo chveje zakaždým, čo sa iba len priblížim," skočil mi do reči taktiež ráznejším tónom, pričom si akoby chcel presadiť svoju pravdu. "Preto začneš prerývane dýchať vždy, keď sa ťa dotknem, a preto sa tvoje srdce rozbúši ako o závod, keď ťa pobozkám."

XXX

"Vo chvíli keď si človek uvedomí, že chce zvyšok svojho života prežiť s niekým, nič viac si v živote nepraje ako to aby ten zvyšok života prišiel čím skôr," porozhliadla som sa naokolo na všetkých ľudí, ktorí na mňa nechápavo pozerali. "A práve preto som tu. To je ten dôvod prečo sa nebojím povedať všetkým kto v skutočnosti som. Pretože mi nezáleží ako veľmi mnou budete pohŕdať za to čo som urobila. Za to, že som si nechala vziať dieťa. Dvakrát. Že som sa vzdala niečoho čo som milovala pre niekoho koho som milovala ešte viac. A áno, možno som bola sebecká mrcha ako o mne všade písali...bola som bezcitná ženská, ktorá posledné roky žila zahľadená sama do seba a o nikoho sa nezaujímala. Bola som príšerný človek, ktorý sa zaplietol so ženatým, rozbil manželstvo, hral sa s citmi nevinného chlapca, bol majetnícky a manipulatívny, no...." zasekla som sa a pohľadom prešla na Harryho, ktorý sa na mňa zmätene prizeral. "Všetky tieto rozhodnutia ma priviedli k tebe. Zakaždým keď som sa snažila utiecť, vrátila som sa k tebe. Ty si ma nútil byť lepším človekom, ukázal si mi, že aj napriek tomu ako život niekedy stojí za hovno, stále existuje dôvod prečo bojovať. Naučil si ma, že mýliť sa je ľudské a odpúšťať znamená novú možnosť začať odznova. Iba vďaka tebe som prekonala neprekonateľné, iba ty si pri mne stál keď všetci ostatní odišli. Len a len tebe vďačím za to, že som v sebe našla aspoň tú najmenšiu časť Sam, ktorou som kedysi bývavala. Tá, ktorá dokázala cítiť a milovať, ktorá sa starala..." rozprávala som ďalej, no potom sa mi zlomil hlas a moje city povolili. "Harry ja neviem, či je toto správne rozhodnutie. A ani neviem, či to čo k sebe cítime je správne...no nikto z týchto ľudí nevie kým sme boli predtým ako sme sa do seba zamilovali, čím všetkým sme si prešli a ani to kým sme sa stali vďaka tomu druhému. Nevedia koľko krát sme si vzájomne ublížili, netušia koľko krát sme si povedali MILUJEM ŤA. Nevedia o nás nič...a preto im nedovolím aby zničili to jediné vďaka čomu žijem, pretože ty si ma zachránil. Zachránil si ma v tom pravom zmysle slova..." pokračovala som pričom som kráčala smerom k hladine jazera.
"Sam stoj!" zakričal na mňa čím ma prerušil v mojom verejnom strápňovaní. No v tej chvíli mi to bolo jedno, že svedkom tohto môjho výlevu bude možno celý svet. Potrebovala som to zo seba dostať, potrebovala som ukončiť toto všetko. Raz a navždy. "Nerob hlúposti! Samantha!" kričal ďalej keď už som bola po pás vo vode.
"Niekedy je dobré nemať kontrolu nad svojimi citmi. Niekedy nás pocity prevalcujú hoci na to nie sme pripravení. A niekedy nás zasa brzdia urobiť niečo čoho sa bojíme iba kvôli hlúpemu strachu. No ja sa už viac nebojím Harry," pokrútila som hlavou. "Nebojím sa plávať proti prúdu hoci to neviem, nebojím sa cítiť k tebe to čo cítim aj napriek všetkému a všetkým, pretože koniec koncov je to tá najreálnejšia vec v mojom živote a už dupľom sa nebojím skočiť do tohto jazera a vziať si to čo je moje. Pretože ty si môj Harold Styles a nikto a nič na svete to nezmení," vydýchla som a skočila pred seba pričom som začala kopať nohami a hýbať rukami.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

1D-ONLINE-FANFICTION | ARCHIV | © 2013 - 2018