No Control - 58. Konečné rozhodnutie ( Your name, forever the name on my lips )

26. listopadu 2015 v 22:33 | Mima |  FF - No Control

Fanfiction From You

Title: No Control
Author: Mima
Part: 58. Kapitola


Sedela som v kresle a netrpezlivo čakala kedy sa konečne vráti. Tak veľmi som ho v tejto chvíli potrebovala. Potrebovala som sa mu pozrieť do očí a uistiť sa, že je všetko v poriadku. Že stále je presvedčený nevzdať to. Aj napriek článku, ktorý dnes ráno vyšiel v novinách. Aj napriek všetkým reakciám na sociálnych sieťach a všetkej tej nenávisti, ktorá sa po dnešnom ráne vyostrila.
Silno som zovrela viečka a zhlboka sa nadýchla. Už iba pomyslenie že by existovala čo i len najmenšia šanca aby to s nami po tom všetkom vzdal ma ubíjala. V tom sa otvorili dvere a Harryho postava sa objavila v izbe. Bez povšimnutia hodil sako na posteľ a rukami si prešiel do vlasoch.
"Harry?" oslovila som ho šeptom pričom sa mi v hrdle urobila hrča, keď sa v tom otočil za mojim hlasom. Jeho výraz tváre bol v prvých sekundách prekvapený, pretože ma tu určite nečakal. Akoby aj mohol? Práve v tejto chvíli som mala vystupovať z lietadla v Štokholme. No potom sa mu v tvári vystriedalo niekoľko zreteľných emócií, ktoré ma nenechali chladnou.
"Nemala by si tu byť," zhlboka sa nadýchol, keď pochopil, že som na to lietadlo nenastúpila. "Mala si odísť," dodal po zaváhaní a nervózne prešliapol na druhú nohu pričom uhol pohľadom
"Mýliš sa. Toto je jediné miesto kde by som mala byť," odpovedala som pokojne a snažila sa potlačiť v sebe zlý pocit, ktorý vo mne narástol už od chvíle kedy som sa s ním pred obedom rozlúčila na letisku. Jeho pohľad, jeho postoj ma utvrdzovali iba v jednom. Odísť znamenalo najľahšie riešenie. Utiecť od tohto všetkého bola posledná šanca zachrániť sa. No ja som nechcela byť zachránená, nie s ním po mojom boku. "S tebou," dodala som po zaváhaní a urobila krok k nemu pričom som vystrela ruku a zľahka mu prešla po líci na čo Harry zareagoval tým, že zatvoril oči. Bolo to akoby si chcel zapamätať moje dotyky.
"Oni neprestanú Sam," povzdychol si porazene.
"No to ani my nie," pokrútila som hlavou.
"Toto som nechcel," šepol na čo som sa pousmiala.
"To je v poriadku," snažila som sa ho presvedčiť, no aj tak som mala pocit, že je to zbytočné.
"Nie, nie je. Nič z toho nie je v poriadku!" zvýšil hlas a odstúpil odo mňa. "Ľudia ťa nenávidia, útočia na teba a to len kvôli mne!"
"Útočia, pretože si myslia, že si ťa nezaslúžim!" oponovala som mu. "A majú pravdu Harry. Nie som pre teba tá najlepšia, no ty si si ma aj napriek tomu vybral," pripomenula som mu. "Prešli sme si už mnohým," povzdychla som si a znova k nemu prikročila. "Toto zvládneme," šepla som neisto a otočila si jeho tvár, ktorou sa odo mňa odvrátil späť k sebe.
"Sam..." zamračil sa.
"Zvládneme to," zopakovala som naliehavejšie. "Pretože ja nechcem byť viac tá, ktorá odíde tak ľahko," dodala som a nahla sa k nemu pričom som ho horlivo pobozkala skôr ako mi stihol pripomenúť, že ma za to ľudia nenávidia.
"Takže je všetko v poriadku?" uisťovala sa Gemma večer keď sa chystala za Calebom.
"Definuj mi slovo V PORIADKU," pozrela som na ňu cez odraz v zrkadle.
"Nebude to tak naveky Sam," obrátila sa ku mne keď pochopila, že nič v skutočnosti nie je v poriadku. Nebolo v poriadku, že proti mne bojovali, vyťahovali na mňa špinavosti, ktoré som možno v živote urobila, no ktoré nedefinovali to kým som sa stala vďaka Harrymu. "Ľudia sa jednoducho budú musieť zmieriť, že si s ním."
"Myslím, že to by si skôr mohla pripomenúť svojmu bratovi," povzdychla som si. "Viem prečo chcel aby som dnes ráno odletela s mamou a nebolo to len kvôli spomienke na môjho otca."
"Myslíš si, že..." zamračila sa a následne odmlčala.
"Trápi sa Gemm," skočila som jej do reči. "A po dnešnom článku kedy odhalili moje tehotenstvo a všetko s ním spojené bol rozhodnutý vzdať sa ma," dodala som presvedčene pričom sa vo mne v tej chvíli niečo lámalo.
"Môj brat by sa ťa nikdy nevzdal," pokrútila presvedčene hlavou.
"Harry urobí všetko preto aby to prestalo. Presne ako si povedala," povzdychla som si zúfalo.
"No..." nadýchla sa, že ide niečo povedať, no potom iba zvraštila čelom. "Toto sa nestane. Vy dvaja jednoducho..." chcela niečo dopovedať, no v tom sa otvorili dvere a do izby nakukla Anne. "Áno mama?" obzrela sa za ňou.
"Iba som sa chcela uistiť či ostávaš na večeru," jej pohľad padol na mňa.
"Pôjdem domov," odvetila som neisto.
"Nie," odvrkla mi Gemma. "Ostávaš tu spať."
"Ak chce ísť domov, mala by ísť," oponovala Anne.
"Ona nechce ísť domov mama," zazrela na ňu. "Ona sa iba snaží vyhovieť ti, pretože vie, že ju tu nechceš," dodala.
"Nebudem sa pretvarovať, že to tak nie je," bránila sa.
"Čo sa to doparoma s tebou stalo?!" vybehla na ňu Gemm.
"Tak to by už stačilo Gemm," postavila som sa a zasiahla do toho skôr ako by sa tie dve stihli kvôli mne pohádať. "Najlepšie bude ak pôjdem. Aj tak som tu stále," pretočila som očami.
"Ale..."
"Iba sa rozlúčim s Harrym a pôjdem," odignorovala som jej snahu protirečiť mi a otočila som sa na Anne.
"On tu nie je," pokrútila hlavou.
"Ako to?" zamračila som sa.
"Odišiel," pokrčila ramenami a pootvorila dvere čím mi jasne naznačila, že je čas aby som odišla. Už som na to nič nepovedala a vykročila som vpred.
"Aspoň ťa odveziem," zastavila ma Gemm.
"Zavolám si taxi."
"Sam..." zazrela na mňa.
"V taxíku mi nič nehrozí Gemm," pobavene som sa zasmiala a odišla.
Pred ich domom som čakala desať minút kým nakoniec dorazil a nastúpila som do neho. Nadiktovala som ulicu a zapla si pás pričom som si všimla ako si ma okamžite prezrel. A síce som sa snažila polku cesty odignorovať na sebe jeho pohľad, na koniec som to nevydržala.
"Tu zastavte," nakázala som mu a nervózne si odopla pás.
"Ale ešte nie sme na mieste," prekvapene na mňa pozrel.
"Prejdem sa," oponovala som mu.
"Na vašom mieste neriskujem. Je tma, ste sama a ľuďom sedíte v žalúdku."
"Preto na mňa celú cestu tak zazeráte," ironicky som sa uchechtla. "Ste jedným z nich," pohľadom som na neho prešla. "A to som si myslela, že ma nenávidia iba ženy," skonštatovala som si skôr pre seba.
"Ja vás neriešim," pokrútil hlavou. "Len...nechápem ako niekto môže chodiť s niekým kto dvakrát zabil svoje vlastné dieťa," pokračoval. "Ja mám tri deti a ak by mi to moja žena urobila, v živote by som jej to neodpustil," presvedčene pokrútil hlavou. "A to ju naozaj milujem, no...niečo také sa jednoducho nedá odpustiť," dodal a zabočil na cestu, ktorá viedla k môjmu domu.
"Máte pravdu," prikývla som rozpačito. "Nedá sa to odpustiť. Ja sama si to nebudem môcť nikdy úplne odpustiť, no..." môj prvý inštinkt sa chcel obhajovať. Povedať mu dôvody prečo som to urobila, no potom som sa zasekla. Pochopila som, že nikdy nikoho nebude zaujímať PREČO. Nikdy nikoho nebude zaujímať to dobré, pretože z dobrých vecí sa nerobia ohovárania a nešíria klebety. Nikto sa nebude zamýšľať nad podnetom kvôli ktorému som to urobila, pre nich navždy ostane dôležité iba to, že som to spravila. Že som ich zabila. A to dokonca nezmení ani čas. "Je ľahké súdiť ak človek nevie zvyšok príbehu," šepla som.
"Tak sa vyjadríte," odvetil na čo som na neho prekvapene pozrela. "Už týždeň vás prepierajú v novinách. Vaše meno skloňujú s rôznymi dedukciami o vašom psychickom zdraví, špinia vás a neprejde deň kedy by na vás niečo nevytiahli. No za ten celý čas som nespozoroval aby ste na to nejako zareagovala. Nebránite sa, iba čakáte. A nehnevajte sa čo vám teraz poviem, no po tomto rozhovore mám pocit, že sa nechávate súdiť, pretože si myslíte, že potrebujete byť súdená."
"Čo si myslíte vy?" spýtala som sa zamyslene, pretože som nad tým takto nikdy nepremýšľala. Ani len na malú chvíľku ma nenapadlo vystúpiť a povedať niečo. Bolo to akoby som posledné dni bola vo svojej ochrannej bubline a všetko nechávala na Harryho. Všetky rozhovory a vyjadrenia, v ktorých sa snažil zachrániť to čo sa z mojej povesti zachrániť dalo. "Potrebujem byť súdená?"
"Možno," pokrčil ramenami. "No nie sme to my, ktorí by o tom mali rozhodovať. Ale vy. Iba vy a on, Harry...a ak vám to on odpustil, znamená to iba dve veci. Buď je to naozaj obrovský idiot alebo bez vás skutočne nedokáže žiť," zasmial sa a v tom sme zaparkovali pred domom.
"Ďakujem," šepla som a podala som mu peniaze. "Za rozhovor."
"Kedykoľvek," žmurkol na mňa na čo som vystúpila a prešla na chodník pričom som čakala kým sa mi nestratil z dohľadu. A síce netuším kto bol ten chlap, otvoril mi oči. Celé tie dni som všetko skutočne nechávala na Harryho. Ja som si žila zavretá v dome a snažila sa vysporiadať s tým čo o mne píšu. No ten kto sa s tým v skutočnosti musel vysporiadať bol práve on.
"Ahoj," rozospato som šepla keď som sa v noci prebudila na to ako mi niekto zdola zvoní. "Volala som ti, no bol si vypnutý," chytila som ho za ruku a privinula si ho k sebe pričom som sa mu schúlila do náručia.
"Bol som..." chcel niečo povedať, no následne ho zatackalo.
"Ty si pil," podvihla som tvár a pozrela na neho. Harry si iba povzdychol, pustil ma zo svojho náručia, v ktorom som sa cítila bezpečne a prešiel okolo mňa do obývačky. "Harry," oslovila som ho keď sa posadil na gauč a zamyslene sa zahľadel pred seba. A až vtedy som si všimla jeho ranenú ruku, po ktorej si prstami prechádzal. "Ty si sa pobil?!" zháčila som sa a okamžite som si k nemu čupla pričom som mu vzala ruku do tých svojich aby som ju obzrela keď v tom zaúpel. "Idem po ľad," povzdychla som si a vybrala som sa do kuchyni rozhodnutá zistiť od neho pravdu.
"Nebolí to," šepol keď som sa vrátila a priložila mu na to ľad, no jeho zaťatie pästí hovorili o niečom inom.
"Čo sa stalo?"
"Nič," odvrkol podráždene.
"Harry," zazrela som na neho spôsobom, ktorý naznačoval, že to z neho aj tak vytiahnem. "Pobil si sa kvôli mne však?" opýtala som sa po chvíľke, kedy sa rozhodol úplne odmlčať.
"Nenávidím to," zavrčal potichu, no za to zlostne. "Nenávidím to ako nenávidia teba. Ani ťa nepoznajú," zúfalo na mňa pozrel. "Nevedia aká si úžasná," prstami mi prešiel do vlasoch. "A ako veľmi pre mňa znamenáš," šepol.
"Nemôžeš sa pobiť iba za to, že..." chcela som mu niečo povedať, no prerušil ma.
"Urobím to znova a znova ak to bude nutné."
"Toto nie je riešenie," pokrútila som hlavou.
"Tak mi povedz iné riešenie, pretože moje sa mi nepáči. A nehovorím o tom, že sa s každým pobijem," varovne na mňa pozrel.
"Porozprávame sa o tom zajtra dobre," usmiala som sa a pohladila ho po líci. "Teraz by si si mal..."
"Nie. Ja sa chcem rozprávať teraz!" znova mi skočil do reči a postavil sa. "Neviem ako to ešte dlho vydržím Sam," unavene si prešiel po očiach. "Stále som sníval o tom, že ak si jedného dňa nájdem to správne dievča, moji fanúšikovia ju budú milovať rovnako ako ja. Budú ma podporovať a budú so mnou šťastní, no môj sen sa z jedného dňa na druhý stal mojou najväčšou nočnou morou a..." začal zo seba dostávať svoje pocity, no v tom sa zasekol a pozrel na mňa. "Viem čo by som mal urobiť. No potom si predstavím čo i len sekundu bez teba a..." zlomil sa mu hlas pričom zalapal po dychu. "Prečo to doparoma nemôže byť jednoduchšie?!" vyhŕklo z neho a zúfalo si vošiel do vlasoch.
"Nikto nepovedal, že to bude jednoduché Harry," šepla som a postavila sa tiež.
"Nezvládam to," pokrútil hlavou. "Naozaj som chcel, prisahám, že som sa snažil, no....zakaždým keď vyjdem na ulicu sú tam, všade kam prídem sú aj oni. Všetci tí, ktorí sú proti nám. Vidím ich tváre, počujem ich hlasy, sú všade...a nezmizne to. Neprestane to."
"Nepáči sa mi kam to mieri," zhlboka som sa nadýchla.
"Ja nemám na výber Sam," pokrútil hlavou. "Vieš to rovnako dobre ako ja, že..."
"To nie je pravda!" zvýšila som hlas a urobila k nemu krok. "Môžeme sa proti ním postaviť, môžeme bojovať...spoločne...Harry to..."
"To bude dobré," dopovedal za mňa pričom sa mu zachvel hlas a zľahka mi prešiel po tvári. "Tentoraz nemusíš byť tá, ktorá odíde tak ľahko," zopakoval moje slová z pred pár hodín.
"Harry, toto nerob," šepla som, pretože sa mi zlomil hlas a z očí mi vyhŕkli slzy. "Nevzdávaj sa nás..." Práve to s nami vzdával. Vedela som to. Odhaľoval ho jeho rozpačitý postoj, jeho zranený výraz, jeho pohľad, ktorým sa na mňa pozeral. Pohľad plný bolesti a ublíženia. "Nedovolím ťa nechať ma ísť," pokrútila som rozhodne hlavou.
"Vždy si chcela aby som bol viac ako Sebastián. Viem to," odignoroval moju snahu udržať to. "Chcela si aby som si ťa vybral rovnako ako to urobil on..." pokračoval na čo som si spomenula na jedno moje vyznanie v slabej chvíľke keď som došla na jeho hrob.

XXX

"Mýlil si sa," povzdychla som si, keď som si sadla na jeho studený náhrobný kameň. Jeho vrelý úsmev, ktorým sa na mňa usmieval z fotografie, ma úplne upokojil. Moje dýchanie sa dokonca ustálilo a ja som mala zrazu pocit, že je tam so mnou. "Nezaujímam ho. Nie tak, ako by som chcela," dodala som a odmlčala sa. Dúfala som, že mi odpovie. Že započujem jeho hlas, ktorý mi poradí. "Nie je ako ty. Prečo nie je ako ty? Prečo si ma nevyberie? Potrebujem, aby si vybral mňa. Iba mňa," zafňukala som pričom som si ani len neuvedomovala, že takéto uvažovanie nie je správne.

XXX

"Harry toto nebolo správne. Nechcem aby si bol ako on," protirečila som mu, no bolo to zbytočné.
"On ťa miloval, skutočne ťa miloval a preto ťa nechal ísť."
"Prečo mi to robíš?" šepla som ublížene pretože spomienka na neho mi spôsobovala ešte väčšie muky.
"Ty si ma nechala ísť aby si mi dala čo i len najmenšiu nádej na šťastie pretože si ma milovala," pokračoval ďalej pričom odignoroval moju otázku. "A teraz....teraz som na rade ja..."
"Toto nie je žiadna hra kto si koho vyberie!" skočila som mu rozrušene do rečí.
"Nie, toto je zasraný život, ktorý je proti nám!" vybuchol v návale emócií.
"Môžeme vyhrať," nevzdávala som to.
"Nezáleží na tom čo urobíme Sam," pokrútil rozhodne hlavou. "Oni svoj postoj nikdy nezmenia a my..." ani to len nedopovedal, pretože sa mu úplne nalomil hlas.
"Ja sa ťa odmietam vzdať," zachvel sa mi hlas.
"To ani nemusíš urobiť," pousmial sa a pohladil ma po vlasoch. "Pretože tento raz to rozhodnutie urobím ja."
"Nemôžem bez teba žiť Harry," rozplakala som sa ako malá pričom som si uvedomovala, že toto je koniec. Definitívny, pretože sme mohli bojovať proti všetkým a všetkému, no nikdy by sme nedokázali vyhrať.
"A ja nemôžem dovoliť aby ti strpčovali život iba kvôli tomu, že som sa do teba zamiloval."
"Prosím...neopúšťaj ma," šepla som v snahe zachrániť to čo sa zachrániť nedalo. Mohla som povedať čokoľvek, nedokázala som zmeniť jeho názor. Harry už na to nič nepovedal, nahol sa ku mne a nosom sa obtrel o ten môj. A keď som už bola presvedčená, že na svojich perách ucítim tie jeho, podvihol tvár a pobozkal ma na čelo. Cítila som jeho napäté telo, jeho premáhanie, jeho bolesť, ktorá bola rovnako veľká ako moja. Rozhodol sa za nás oboch.

I still remember the look on your face
Lit through the darkness at 1:58
The words that you whispered for just us to know
You told me you loved me
So why did you go away?
Away...
Stále si pamätám výraz tvojej tváre
Žiaril cez temnotu o 1:58
Slová, ktoré si šepkal len pre nás
Povedal si mi, že ma ľúbiš
Tak prečo si odišiel preč?
Preč...

"Prosím," šepla som a z očí mi vyhŕkli slzy v okamihu keď okolo mňa prešiel. Zreteľne som počula jeho kroky, ktoré sa každou sekundou odo mňa vzďaľovali a následne zaškrípanie dverí, ktoré pootvoril. Odchádzal, opúšťal ma a tentoraz to už bolo definitívne. Vybral si mňa, presne tak ako som to vždy po ňom chcela. Vzdal sa nás iba kvôli tomu aby ma uchránil. No on nepochopil jednu podstatnú vec. Nikdy s nikým sa už nebudem cítiť bezpečnejšie ako s ním.
Bola som ochotná obetovať všetko. Bola som rozhodnutá postaviť sa všetkým a všetkému. Mala som v sebe silu čeliť všetkej tej nenávisti a ohováraniu. No jeho to nezaujímalo. Nechal ma ísť, hoci to on sám nechcel. Nechal ma znova samú a úplne zranenú. A síce som sa snažila potlačiť všetky pocity, ktoré mnou lomcovali, nedokázala som to. Zviezla som sa na zem a nechala bolesť aby ma premohla. Aby mnou prešla úplne, dostala sa mi do každej bunky, do každej štipky kosti. Neviem ako dlho som sedela na zemi schúlená v klbku, no už keď som si myslela, že mi neostali slzy, dorazil ďalší nával plaču.

I do recall now, the smell of the rain
Fresh on the pavement
I ran off the plane
That July ninth, the beat of your heart
It jumps through your shirt
I can still feel your arms
But now I'll go, sit on the floor
Wearing your clothes
All that I know is I don't know
How to be something you miss
I never thought we'd have a last kiss
Never imagined we'd end like this
Your name, forever the name on my lips
Teraz spomínam na vôňu dažďa
Čerstvého na chodníku
Bežala som z lietadla
Toho deviateho Júla, tlkot tvojho srdca
Skáče cez tvoju košeľu
Stále môžem cítiť tvoje objatie
Ale teraz pôjdem, sadnem si na dlážku
Oblečiem si tvoje šaty
Všetko čo viem je, že neviem
Ako byť niečím, čo ti chýba
Nikdy som si nemyslela že budeme mať posledný bozk
Nikdy som si nepredstavovala že skončíme takto
Tvoje meno, navždy na mojich perách

XXX

"Sam?" započula som moje meno, no nedokázala som podvihnúť tvár, ktorú som mala opretú o kolená. Jediné po čom som v tej chvíli túžila a čo som potrebovala bol on, jeho hlas, jeho vôňa. "Sam?!" zrazu mnou niekto zatriasol na čo som zalapala po dychu a prinútila sa pozrieť na Anne, ktorá pri mne čupela. "Čo sa stalo?" opýtala sa a na jej tvári sa zračila starosť. Zhlboka som sa nadýchla, že odpoviem, no pri najmenšom pokuse niečo povedať som úplne zlyhala.
"On- Harry, on..."
"No tak Sam, nedes ma!" zvýšila hlas.
"Vyhrali...vyhrala si ty a aj všetci ostatní," dostala som zo seba.
"O čom to hovoríš?" nechápavo sa zamračila.
"On ma opustil Anne," šepla som, pretože sa mi zlomil hlas. "Tentokrát definitívne a ja...nemôžem ďalej, bolí to...tak veľmi to bolí," rozplakala som sa ako malá a bolo mi jedno, že práve ukazujem svoju slabosť. No nedokázala som to zadržať. Predstava, že už nikdy nebudeme my. Že sa nikdy nezmení postoj ostatných na náš vzťah, pretože nezáleží koľko času prejde, Harry Styles ostane už navždy tým Harry Stylesom a ja...ja navždy pre ostatných ostanem iba niekto z pochybnou minulosťou, ktorá zabila jeho dieťa a ktorá nie je dostatočne dobrá byť po jeho boku.

I do recall now, the smell of the rain
Fresh on the pavement
I ran off the plane
That July ninth, the beat of your heart
It jumps through your shirt
I can still feel your arms
Teraz spomínam na vôňu dažďa
Čerstvého na chodníku
Bežala som z lietadla
Toho deviateho Júla, tlkot tvojho srdca
Skáče cez tvoju košeľu
Stále môžem cítiť tvoje objatie

Sedela som na jeho posteli oblečená v jeho tričku a pohľadom som sa upierala na dvere pričom som čakala, že sa každú chvíľku otvoria. Prešla hodina a potom ďalšia a ďalšia, no nikto tými dverami neprešiel. On nimi neprešiel a ja som pochopila, že svoj názor nezmení.
"Mala by si niečo zajesť," o pár minút vošla do izby Anne aj s pod nosom čerstvej polievky, ktorá mi okamžite udrela do nosa. Neisto som pokrútila hlavou a nosom sa zaryla bližšie k rukávu trička, ktorý bol nasiaknutý jeho parfumom. "Sam," prísne na mňa zazrela a položila podnos na stolík.
"Nemusíš sa tváriť, že sa staráš," zvraštila som obočím, no neuhla som pohľadom od dverí.
"Možno sa z časti cítim vinná," šepla a posadila sa oproti mne.
"Nemusíš," šepla som. "Ty si neurobila nič."
"Nesúhlasila som s vašim vzťahom. A nepodporila Harryho aby to zvládol."
"Vieš čo je najhoršie?" pozrela som na ňu na čo iba pokrútila hlavou. "Urobil to kvôli mne. Znova trpí iba kvôli mne...možno si mala pravdu. A možno majú pravdu všetci ostatní keď hovoria, že som jeho najhoršie rozhodnutie."
"To nie je pravda Samantha," pokrútila hlavou a prisadla si ku mne bližšie. "Nehovorím, že som zmenila svoj názor na váš vzťah. No posledné dni som videla svojho syna a viem, že bol s tebou šťastný. Nikto nemá právo starať sa do vás a už dupľom vás odcudzovať, pretože nikto z nich neprešiel vašou cestou."
"Potrebujem si oddýchnuť," odignorovala som jej poznámku, pretože mi práve od nej neprišla vôbec vhod. A práve v tejto chvíli som mala pocit, že neznesiem ľútosť od nikoho a už dupľom nie od niekoho kto nám ako prvý neprijal. "Pobudnem tu ešte chvíľku a potom pôjdem domov."
"Môžeš tu pokojne prespať. Doma aj tak nikoho nemáš."
"Ďakujem," silene som sa usmiala.
V tú noc som nezažmúrila ani oko. Dookola som si prechádzala fotografie v mojom mobile, na ktorých sme boli spolu a jednoducho som sa nevedela zmieriť s myšlienkou, že je to už definitívne preč. Mohlo to byť vlastne preč? Existuje reálna šanca, že jedného dňa to môže byť naozaj úplne preč? Utíchne niekedy tá bolesť, stratí sa tá prázdnota, ktorá ako jediná ostala? Zabudne človek na niečo čo bolo to najreálnejšie v jeho živote? Zmieri sa niekedy s myšlienkou, že ten druhý už nie je v jeho živote?

But now I'll go, sit on the floor
Wearing your clothes
All that I know is I don't know
How to be something you miss
I never thought we'd have a last kiss
Never imagined we'd end like this
Your name, forever the name on my lips
Ale teraz pôjdem, sadnem si na dlážku
Oblečiem si tvoje šaty
Všetko čo viem je, že neviem
Ako byť niečím, čo ti chýba
Nikdy som si nemyslela že budeme mať posledný bozk
Nikdy som si nepredstavovala že skončíme takto
Tvoje meno, navždy na mojich perách

Ďalší deň bez neho. Ďalšie strávené hodiny mrhaním života bez zmyslu. Klamal mi. Na tom letisku mi klamal. Povedal mi, že neverí, že my dvaja už nemáme šancu. A ja som nám tu šancu dala, pretože som mu verila. Pretože som verila jeho slovám. No on sa nás vzdal. Vzdal sa nás bez boja, pri prvej prekážke to zabalil a odišiel. Nepýtal sa ma na názor, nezaujímalo ho moje rozhodnutie. Urobil to čo si myslel, že je najlepšie. Odišiel a už sa nevrátil. Neobzrel sa za seba a ani po mesiaci čakania, že sa vráti, sa neukázal. Ani sa len neozval, nezaujímal sa. Ukončil to a pohol sa ďalej. Bezo mňa po svojom boku, presne tak ako to všetci po ňom žiadali a chceli.
"Čo to je?" prekvapene podvihla mama obočím keď som jej na stôl hodila papiere.
"Prihláška na vysokú," odvetila som a pozorovala jej nadšenie, ktoré sa však o pár sekúnd zmenilo na obavy ktorými na mňa pozrela.
"Nikdy si na školu nechcela."
"To nie je pravda," pokrútila som hlavou. "Chcela. Vždy...no potom prišla otcova smrť a ja som sa všetkých svojich túžob vzdala."
"Takže teraz si sa rozhodla dohnať všetok stratený čas?" uisťovala sa.
"Presne," prikývla som pričom som sa snažila vyznieť čo najdôveryhodnejšie.
"To nie je pravda," povzdychla si moja mama na čo som sa zamračila. "Iba sa zúfalo snažíš pokračovať ďalej. No predo mnou sa nemusíš pretvarovať zlatko," postavila sa a prikročila ku mne pričom ma pohladila za vlasy. "Obe veľmi dobre vieme, že škola ti nepomôže zabudnúť a už dupľom ti nezaplní to prázdne miesto v duši."
"Musím to skúsiť mama," šepla som, pretože som nechcela aby počula ako ma rozrušila tým, že ma prekukla.
"Vždy som túžila aby si nastúpila na vysokú a našla nejaký zmysel, ktorý si stratila po smrti tvojho otca. No ty si ho už našla, a škola to rozhodne nie je."
"Ja už takto nemôžem ďalej," rozpačito som sa nadýchla. "Každý deň trávim čakaním, že sa vráti. Neprejde deň aby som stratila už aj tak dávno stratenú nádej. Viem, že sa nevráti...viem, že je to už definitívny koniec, no ja sa tej myšlienky ČO AK nemôžem vzdať, pretože...." v tom sa mi zasekol hlas, pretože mi z očí vyhŕkli slzy. "Neexistuje šanca aby som o neho prišla mama...pripadám si ako blázon. Znova," ironicky som sa zasmiala. "Jedna moja časť si uvedomuje, že je definitívne preč. No druhá...nemôže sa ho vzdať, pretože on je....on je jediný zmysel môjho života. A ja si už nemôžem dovoliť prísť o ďalší zmysel...znova to už nezvládnem."

So I'll watch your life in pictures
like I used to watch you sleep
And I feel you forget me
like I used to feel you breathe
And I'll keep up with our old friends
Just to ask them how you are
Hope it's nice where you are
Tak budem pozorovať tvoj život na fotkách
Ako som zvykla pozorovať teba keď si spal
A cítim, že na mňa zabúdaš
Ako som zvykla cítiť tvoj dych
A budem sa naďalej stýkať s našimi starými priateľmi
Len preto, aby som sa ich spýtala ako sa máš
Dúfajúc, že tam kde si, je pekne.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Danielle Danielle | Web | 27. listopadu 2015 v 21:26 | Reagovat

Vůbec jsem nečekala, že Harry bude ten, který odejde a vzdá to. :/ Po tom všem, čím si prošli, to přece nejde, jen tak si odejít, ještě když ty fanynky jsou stále rozhozené z toho jejich vztahu a můžou udělat Sam cokoliv. Prý by měla být i druhá série této povídky, tak uvidíme, co se s nimi stane, možná že budou zpátky spolu. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

1D-ONLINE-FANFICTION | ARCHIV | © 2013 - 2018