No Control - 53. Pretože neverím, že my dvaja už nemáme šancu

8. září 2015 v 21:28 | Mima |  FF - No Control

Fanfiction From You

Title: No Control
Author: Mima
Part: 53. Kapitola


Hľadela som na neho neschopná slova pričom môj dych sa každou sekundou v jeho tesnej blízkosti stával prerývanejším. A či som chcela alebo nie, moje telo hovorilo za mňa. Mohla som sto krát poprieť to, že ho milujem, mohla som ho miliónkrát oklamať, no on to musel cítiť.

"Viem, že sme sa obaja mnohokrát nezachovali férovo," nadýchol sa pričom zvraštil obočím. "No ja už takto ďalej nemôžem Sam," jemne pokrútil hlavou pričom som zreteľne zacítila teplo jeho tela. Medzi nami nebol priestor, ktorý by nás oddeľoval a ktorý by mohol zabrániť tomu aby som podľahla. A to ma desilo, pretože aj keď som ako veľmi chcela znova mu podľahnúť, bála som sa následkov. "Jednoducho mi ukáž, že sa stále staráš. Že niekde pod touto tvojou maskou je stále Samantha, ktorú poznám, že to čo si mi povedala tú noc si myslela vážne a ja..." chcel dopovedať, no zadržala som ho tým, že som mu položila prst na ústa.

"Možno mi ty dokážeš odpustiť, no ja nie," pokrútila som hlavou. "Nezaslúžim si ťa Harry. A je jedno čo povieš alebo urobíš, nedosiahneš tým to, že sa budem cítiť lepšie."

"Takže sa teraz plánuješ trestať zvyšok svojho života?" ironicky sa uchechtal.

"Počula som, že máš novú známosť," odignorovala som jeho otázku, pretože odpoveď mu musela byť jasná. V tej chvíli som si bola viac než istá, že Harry by mi dal ďalšiu šancu. Že by dokázal zahodiť za hlavu všetko čo som urobila, všetku bolesť, ktorú som mu spôsobila...no ja som nemohla. Nezaslúžila som si jeho odpustenie, nezaslúžila som si jeho. A síce to vedel aj on sám, jeho nádej a viera, že som lepšia ako som v skutočnosti bola mu stále nedovoľovala nechať ma ísť.

"Neodbáčaj od témy," varovne podvihol obočím.

"Musí to byť skvelé dievča keď si si ju vybral," spokojne som sa pousmiala.

"Ja som si nikoho nevybral."

"Daj jej šancu Harry."

"Samantha prestaň!" okríkol ma a odstúpil odo mňa pričom si vošiel rukami do vlasoch. "To naozaj nevidíš aký som z teba zúfalý?! Ničíš ma...tá neistota ma zabíja! Tie nezodpovedané otázky, tvoje správanie...viem čo cítim keď som s tebou...dokonca aj viem čo cítim z teba, no ty..." chcel pokračovať keď v tom sa dvere izby otvorili a mne v tej chvíli odľahlo pretože som naozaj netušila ako dlho by som dokázala ešte odolávať jeho nátlaku.

"Harry?" nadvihlo obočím dievča, ktoré som poznala iba kvôli jej kariére modelky a tomu, že sa jej fotografie niekedy objavovali v časopisoch.

"Kendall?" zamračil sa, no to už pohľadom prešla na mňa. "Čo tu dočerta robíš?" spýtal sa jej kým si ma skúmavo prezerala. A či som chcela alebo nie, zrazu som sa vedľa nej cítila ako škaredé káčatko. Kendall bola dokonalo upravená, štýlovo oblečená zatiaľ čo ja som mala na sebe iba rozťahané tričko a vlasy zopnuté v gumičke.

"To som sa naozaj o tvojej nehode musela dozvedieť z novín?" povzdychla si a po menšom zaváhaní k nemu pristúpila a silno ho objala. "Tak veľmi som sa zľakla. Si v poriadku? Ako sa cítiš? Bolí ťa niečo? Čo tvoje..."

"Som v poriadku," zastavil jej vlnu otázok. "Nemala si tu chodiť," následne sa zamračil a otočil sa späť ku mne zatiaľ čo ja som sa snažila zachovať neutrálny výraz tváre hoci ma z vnútra zožieral fakt, že je v blízkosti inej ženy. A k tomu až príliš dokonalej ženy.

"Asi som prišla nevhod," skonštatovala potichu.

"Nie," odvetila som až prirýchlo. "Vlastne ja som už na odchode," dodala som pomalšie.

"Ešte sme neskončili Samantha," upozornil ma Harry, ktorý sa rozhodol až príliš zatlačiť na pílu a neprestať kým nedosiahne svoje.

"Myslím, že sme už obaja povedali to čo sme mali," odvetila som pričom sa mi zatriasol hlas na čo Kendall spozornela.

"Prídem za tebou hneď ako ma prepustia z..."

"Neunúvaj sa," skočila som mu do reči. "Jednoducho sa už viac nesnaž," povzdychla som si a zamierila k dverám. Nechápala som to. Nechápala som jeho. Ako mohol po tom všetkom byť čo i len ochotný vynaložiť snahu?

Domov som sa dostala až na obed pretože som sa rozhodla kúsok sa prevetrať. Potrebovala som vstrebať celý náš rozhovor, Harryho priznanie a moju zbabelosť. Nebolo to o tom, že by som mu neverila. Ja som neverila sebe. Bola som až príliš výbušná a impulzívna a moje rozhodnutia boli väčšinou času nedomyslené. A práve preto som nemohla dopustiť aby som mu kvôli svojej povahe znova ublížila.

"Sam?" zastavila ma mama keď som sa zakrádala cez schody do izby. "Kde si bola?" spýtala sa ma na čo som sa k nej iba otočila. "Bola si za ním," povzdychla si pričom neznela vôbec prekvapene. "Rozprávali ste sa?" následne položila ďalšiu otázku na čo som iba prikývla a sadla si na schody.

"Harry mi odpustil," zašomrala som na čo si mama prisadla ku mne a na jej tvári sa objavil široký úsmev.

"Vedela som, že to skôr či neskôr urobí."

"Dnes som iba uistila samu seba, že som urobila to najlepšie rozhodnutie čo som mohla."

"Nerozumiem," zamračila sa.

"On ma miluje mama," zasmiala som sa hoci mi to vtipné vôbec neprišlo. "To je ten dôvod prečo ma nedokáže nenávidieť. Môžem sa snažiť akokoľvek, môžem sa hrať na kohokoľvek, no on ma pozná viac ako ktokoľvek iný. Ani len netuším kedy sa mu podarilo tak veľmi do mňa nahliadnuť," zmätene som pokrútila hlavou. "No...podarilo sa mu to. A síce je zmätený, nebude mu dlho trvať kým si uvedomí prečo som urobila to čo som urobila."

"Prečo mu to nepovieš? Prečo mu jednoducho nepovieš, že si to prakticky urobila kvôli nemu?"

"Nemôžem," šepla som a zamračila sa. "Harry je až príliš dobrý. Ak by zistil, že som sa zbavila nášho dieťaťa kvôli tomu aby som mu dala druhú šancu byť šťastný pretože so mnou by pravdepodobne nikdy nebol kvôli môjmu psychickému rozpoloženiu, začal by sa obviňovať. Začal by sa viniť za to a..."

"To nevieš zlatko," snažila sa mi to vyhovoriť.

"Ale viem. Rovnako ako on pozná mňa, ja poznám jeho. A ja nedopustím aby sa zvyšok života trýznil myšlienkami, že jeho dieťa zomrelo kvôli jeho šťastiu."

"Som na teba hrdá," usmiala sa hoci v jej očiach sa leskli slzy.

"Iba sa snažím urobiť to čo je správne."

"Na úkor svojho šťastia," pripomenula mi.

"Moje šťastie je on mama. A ak bude spokojný on, budem aj ja," šepla som a zhlboka sa nadýchla. "No teraz," postavila som sa. "Teraz si musím ísť booknuť letenku a..."

"Ty chceš utiecť?" skočila mi do reči.

"Nemôžem tu ostať. Harry neprestane kým sa nedozvie pravdu. A síce neviem čo spôsobilo tú jeho zmenu v správaní keďže ešte do včera rána sa ma stránil, no nedokážem mu do nekonečna odolávať."

"Útek nie je riešenie Sam."

"Možno. No dočasné riešenie to určite je," odvetila som, nahodila jeden z úsmevov, ktorým som sa vždy snažila presvedčiť, že všetko je v poriadku a odišla do izby. Zapla som si book a okamžite zarezervovala letenku na dnes večer.

"Keď mi zavolala tvoja mama, neverila som," povzdychla si Gemma, ktorá sa objavila v mojej izbe asi o pol hodinu na to, práve vo chvíli keď som si kontrolovala, či mám všetko zbalené. Našťastie toho nebolo veľa keďže som tu mala prísť iba na otočku a všetko sa mi zmestilo do malej príručnej batožiny. "No ako vidím, je to pravda. Utekáš, znova. Aké prekvapivé od teba," uchechtla sa a prekrížila si ruky cez hruď.

"Ak si mi to prišla vyhovoriť, neunúvaj sa," pozrela som na ňu.

"V skutočnosti som ťa prišla odviesť na letisko," odvetila pokojne a posadila sa na posteľ.

"Čože?" prekvapene som sa zamračila.

"Nemôžem ti zabrániť v tom aby si bola zbabelec. To môžeš urobiť iba ty," pokrčila ramenami.

"Naozaj ti nevadí, že..." ani som nestihla odpovedať, pretože ma prerušila.

"Že si sa znova neunúvala ani sa len rozlúčiť? Povedzme, že som si už zvykla."

"Gemm," povzdychla som si a prisadla k nej. "Nechcem aby si si myslela, že mi na tebe nezáleží alebo, že..."

"Ja to chápem Sam ok?" znova ma nenechala dopovedať. "A aj keď veľmi chcem, musím sa zmieriť s tým, že už nikdy nebude nič ako bolo predtým. My už nie sme tie dievčatká, ktorými sme bývavali a toto už viac nie je ani tvoj domov. A ty a ja..."

"My dve ostaneme priateľkami navždy Gemm," dostala som zo seba. "Pretože nezáleží na tom čo sa stane, ktorá kde bude...vždy budeš mojou súčasťou, kúskom zo mňa. Mojou spriaznenou dušou, človekom, ktorý vo mne veril, ktorý mi dával šance už asi tak najmenej milión krát a ktorý ma nikdy neodsúdil."

Na letisko sme sa dostali s polhodinovým predstihom keďže na cestách neboli zápchy. S Gemmou som sa rozlúčila pri aute keďže sme nechceli vzbudiť prílišnú pozornosť, pretože letisko bolo dosť plné. Cez plece som si prevesila tašku a vykročila ku vchodu. Mala som ešte hodinu času kým sa mi neotvorí brána a tak som zašla do kaviarne kde som sa prihlásila na internet, ktorý bol zaplavený informáciou o Harryho nehode na koni.

"Máš voľné?" vyrušil ma z preklikávania mužský hlas na čo som iba podvihla tvár.

"Môžeš," odvetila som nezaujato a pohľadom som sa vryla späť do mobilu.

"Zaujímalo by ma čo tak zaujímavého píšu, že si do toho celá ponorená," po chvíľke sa znova ku mne ozval.

"Nič čo by stálo za reč," odvrkla som a postavila sa na odchod.

"Prepáč, nechcel som byť dotieravý," ospravedlnil sa. "Som Bob," postavil sa a podal mi ruku na čo som prekvapene podvihla obočím. "Znova to robím však?" zasmial sa následne na čo som iba prikývla. "Som dotieravý."

"Som Samantha," dostala som zo seba po zaváhaní pričom som sa zamyslela kedy som sa naposledy s niekým zoznámila.

"Rád ťa spoznávam," usmial sa na mňa a jamky, ktoré sa mu pritom vytvorili na líci mi pripomenuli tie jeho. "O Harolda Stylesa sa rozhodne nemusíš báť," pokračoval kým ja som sa nechala uniesť týmto faktom.

"Čože?" zmätene som pokrútila hlavou.

"Máš otvorený článok o jeho nehode," ukázal mi na displej mobilu, ktorý som zvierala v ruke. "Ten je včerajší. Dnes média informovali, že ho už čoskoro prepustia z nemocnici takže musí byť v poriadku."

"To- to sa mi len objavilo a..." snažila som sa vykoktať, no už len to, že ho spomenul ma priviedlo do rozpakov. Naozaj ma ani len vo sne nenapadlo, že moja prvá konverzácia po naozaj dlhom čase kedy som sa stránila vonkajšieho života a spoločnosti ľudí bude práve o Harrym. "Prepáč," vydýchla som nervózne, pretože som zazmätkovala. "Naozaj už budem musieť ísť," ospravedlnila som sa.

"Chápem," silene sa usmial a ja som radšej sklopila zrak aby som nezbadala jeho jamky. "Lietadlo nepočká."

"Som rada, že to chápeš," rozpačito som sa zasmiala a rýchlym krokom som sa vybrala k východu pri ktorom som však zastala, pretože som na sebe zacítila jeho pohľad. Pomaly som sa otočila späť k nemu na čo mi ešte raz venoval svoj úsmev, ktorý som mu spontánne opätovala a odišla som.

Do čakacej haly som sa vrátila osem minút pred otvorením brány. Nevedela som prečo, no cítila som sa nesvoja. Cítila som nervozitu hoci som na ňu nemala dôvod. Možno to bolo kvôli tomu, že som naozaj zbabelo utekala alebo to bolo kvôli tomu, že Harryho majú čoskoro prepustiť. A ja som ani len netušila čo urobím ak sa jedného dňa objaví pred mojimi dverami s otázkami, na ktoré bude chcieť vedieť odpoveď.

"Odstúpte!" započula som krik a následne hluk, ktorý sa ťahal od vchodových dverí. Zamračene som sa postavila na špičky v snahe vidieť niečo cez kopu ľudí, ktorí sa zrazu nahrnuli na jedno miesto, no bolo to zbytočné.

"Poď so mnou," objavil sa zrazu vedľa mňa Bob, ktorý ma chytil za rameno čím ma vystrašil.

"Čo to robíš?" preľaknuto som na neho pozrela keď ma potiahol.

"Iba svoju prácu," odvetil.

"Pusti ma!" vzoprela som sa a chytila ho za ruku.

"Sam," za mojím chrbtom sa ozval ďalší hlas, ktorý by som spoznala kedykoľvek a ja som doslova zamrzla. Najprv som sa zmätene pozrela na Boba, ktorý sa pohľadom sústredil na človeka za mnou a nakoniec som sa opatrne otočila. "Bob môžeš ju pustiť," nariadil mu zatiaľ čo okolo neho stáli ochrankári, ktorí sa snažili udržať zbláznené dievčatá na uzde.

"Čo to má všetko znamenať?" zamračila som sa keď som si začala uvedomovať, že Bob patrí k Harryho ochranke.

"Iba sa snažím zabrániť ti urobiť ďalšiu hlúposť," odvetil a prikročil o krok ku mne.

"Ako vieš, že..."

"Volal som s Gemm. V podstate som o tvojom plánovanom odchode vedel skôr ako ma informovala," spresnil.

"Ale...ja...Harry toto nerob," vykoktala som sa až po tretí krát keď som si uvedomila, že zajtra s najväčšou pravdepodobnosťou bude toto na titulnej stránke všetkých novín.

"No ja nemám na výber Sam," pokrútil hlavou. "Nemôžem o teba znova prísť."

"Nemôžeš na mňa takto hľadieť," šepla som. "Akoby sa nič nestalo. Akoby som nič neurobila."

"Ja som ti už odpustil," pousmial sa a prikročil ku mne pričom ma pohladil po líci a začesal mi vlasy za ucho. V tom momente začali všetci ešte viac kričať čím ma vystrašili. "Tak to urob aj ty. Odpusti si," nabádal ma.

"Prečo si zmenil názor? Ešte včera ráno si..." ani som nedopovedala, pretože ma prerušil.

"Bol som na pokraji smrti Sam. Vtedy človek prehodnotí svoj život," uchechtal sa. "Mohol som zomrieť, no ty...ty si ma zachránila už iba tým, že si. Až takú nado mnou máš moc. Neuvedomoval som si to, pretože som bol zaslepený tým čo sa stalo. No keď som sa v nemocnici prebral, začal som si prehrávať všetko dookola. Znova a znova...naše začiatky, našu snahu udržať to v rovine ničoho, snahu nezamilovať sa, moje rozhodnutia nechať ťa ísť, tvoje rozhodnutia zakaždým sa vrátiť späť. Vo všetkom v čom sme sa snažili sme zlyhali. A zlyhali by sme aj v rodičovstve a ty si to vedela..." začal rozprávať kým ja som vstrebávala všetko čo hovoril. "Vedela si, že to ani jeden z n&aacute ;s nezvládne. Že ešte na to nie sme pripravení. Nemali sme za sebou nič čo sme mali mať. Žiadne randenia, žiadne chodenie, nič....chýbal nám ten základ, ktorý potrebuje každá normálne fungujúca rodina a tak si učinila rozhodnutie, ktoré by som ja nikdy nezvládol..."

"Harry mal by si..."

"Urobila si to kvôli mne. Viem to a hoci mi to nikdy nepotvrdíš, nie som hlupák. Noc predtým som ti povedal, že by som neostal so Sam, ktorou si sa stala. A potom si počula môj rozhovor s Karin, ktorý ťa iba utvrdil v tom, že je to to najsprávnejšie rozhodnutie...vzdala si sa ma skôr ako by sme sa obaja vzájomne zničili. Obetovala si sa aby si ma uchránila pred možnosťou, že si pokazím celý svoj život. Nechala si ma nenávidieť ťa hoci si to všetko urobila len a len kvôli mne..."

"Nemohla som dopustiť aby sme zo seba dostali to najhoršie," šepla som zlomene a z očí mi vyhŕkli slzy.

"Tak si to vzala na seba," povzdychol si a jeho tvár sa až nebezpečne priblížila k tej mojej pričom sa čelom oprel o to moje a moju tvár vzal do svojich dlaní.

"Nemala som na výber."

"Mýlil som sa," zamračil sa. "Mýlil som sa keď som ti povedal, že človek ako ty nedokáže milovať. Pretože to čo si urobila ty bola najväčšia obeta z lásky," šepol pričom sa ku mne naklonil, že ma pobozká, no v tom ohlásili môj let a otvorenie brány. "Neodchádzaj," zapýril sa do mňa pohľadom čím sa mi podlomili nohy. A skôr ako som stihla zareagovať, zacítila som okolo svojho pása jeho ruky, ktorými si ma privinul k sebe. "Pretože neverím, že my dvaja už nemáme šancu."

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nika Nika | 8. září 2015 v 21:47 | Reagovat

Bavi ma to stale citat dokola a dokola a dokola :-D  :-D  :-D je to proste perfektna cast :D

2 Damonica15 Damonica15 | 8. září 2015 v 22:22 | Reagovat

Waaaa .. najlepšia časť akú som kedy čítala niečo nádherné :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

1D-ONLINE-FANFICTION | ARCHIV | © 2013 - 2018