Just Give Me A Reason - 2.Kapitola

21. září 2013 v 8:07 | Mrs.Tomlinson |  FF - Just Give Me A Reason

2. Kapitola

Celé leto sa neviem dočkať, kedy pôjdem znova do školy a ako to dopadne? Hneď prvý deň je to jedna katastrofa za druhou. Najskôr schytám na projekt toho nafúkanca, potom mi matikár oznámi že mu cez rok budem pomáhať s doučovaním a ako čerešnička na torte, schytám loptu do hlavy.
"Do čerta aj s dnešným dňom." Šomrala som si, keď som sa ponáhľala z telocvične ku svojmu autu.
"Lea čakaj..." Zakričal zrazu ktosi na mňa tak som zastala. Otočila som sa, aby som zistila kto to je a uvidela Kylovú spolužiačku Lili.
"Ahoj Lili. Stalo sa niečo?"
"Bože dievča. Ty máš dnes v riti vrtuľu alebo čo? Utekám za tebou cez celú chodbu a nemôžem ťa dobehnúť." Vyhúkla na mňa zadychčane.

"Prepáč. Chcela si niečo?" Usmiala som sa na ňu.
"Kyle ma poprosil, aby som ti povedala že naňho nemusíš čakať, lebo musí ostať po škole."
"Čože? Preboha čo zase spravil, že už v prvý deň školy musí ostať po škole?"
"Akoby si ho nepoznala." Uškŕňala sa.
"Práveže poznám." Prehodila som očami. "Diky za odkaz." Povedala som jej s úsmevom a vyšla von.
Cestou k autu som sa prehrabávala v taške, aby som si našla kľúče a akosi som pri tom vôbec nevnímala svoje okolie... Teda až do momentu, kým som do niekoho nevrazila a nešvihla pri tom na zem.
"Do riti. Čo je dnes piatok trinásteho, že sa na mňa lepí všetka smola?" nadávala som si pre seba, kým som sa snažila pozbierať si veci zo zeme.
"To nevieš dávať väčší pozor?" ozval sa zrazu vedľa mňa známi hlas. To si so mňa asi robí srandu. Zdvihla som zrak na dotyčného a pri tom sa zamračila.
"Ja nedávam pozor? A čo ty? Musíš sa mi stále motať pod nohy? Čo ma sleduješ alebo čo, že si všade kam sa pohnem?"
"Áno sledujem ťa, lebo nemám nič dôležitejšie na práci." Povedal dosť sarkasticky a pri tom sa sladko usmieval.
"Tak si láskavo nájdi niečo iné na vyplnenie voľného času, lebo ma už vážne nebaví stretať ťa na každom rohu." Odvrkla som a vyštverala sa na nohy aj so svojimi vecami, ktoré som si konečne pozberala.
"Sorry ale asi ťa sklamem. Ak si zabudla, tak máme spolu robiť ten projekt na dejepis." Pripomenul mi.
"Bohužiaľ nezabudla." Hlesla som a obišla ho.
"Lea počkaj!"
"Čo?" otočila som sa a všimla si, že drží v rukách moju knihu.
"Toto si si zabudla." Hlesol akosi rezignovane a knihu mi podal.
"Vďaka." Povedala som a slabo sa naňho usmiala. "Tak o štvrtej!" pripomenula som mu a šla ku svojmu autu.
"Ale...."
"A nemeškaj! Nemám to rada." Usmiala som sa a rýchlo nastúpila do auta, aby sa nestihol vyhovárať.
Cestou domov som sa ešte zastavila v mestskej knižnici, kde už na mňa čakala pani Donovenová aj s pripravenými knihami. Je to až strašidelné, ako táto knihovníčka vždy dokonale vie čo potrebujem. Možno to je aj tým, že tu trávim veľa voľného času.
"Ahoj Lea."
"Zdravím pani Donovenová. Prišla som si po nejaké knihy" Usmiala som sa na ňu.
"Už som ťa čakala, tak som ti pár kníh už nachystala, ak nevadí."
"Vôbec nie. Presne tieto potrebujem. Ako ste to vedeli?"
"Ani neviem." Mykla plecom, ale pri tom sa usmievala. "Intuícia?"
"Ďakujem." Povedala som jej s úsmevom a knihy si schovala do tašky. "Donesiem ich hneď ako si spravím poznámky."
"Vôbec sa nemusíš ponáhľať zlatko."
"Ďakujem, dovi." Zamávala som jej a vybehla von...
XXX
Doma som auto zaparkovala pri garáži a vystúpila. Vzala som si veci a cez trávnik som prebehla ku zadnému vchodu, kade som vošla do domu.
"Som doma." Zakričala som a z kuchyne vykukla mama.
"Ahoj zlatko." Usmiala sa no hneď sa aj zamračila. "Kde máš brata?"
"Musel ešte ostať v škole, ale určite za chvíľu dorazí."
"Dobre." Prikývla a znova sa vrátila do kuchyne, tak som šla za ňou. "Si hladná? Večera bude až tak za hodinu."
"Nevadí. Aj tak akosi nemám na nič chuť. Asi sa pôjdem učiť."
"Stalo sa niečo?" pozrela na mňa podozrievavo.
"Nič zvláštne. Len som mala dlhý deň a ešte ma toho dosť čaká. Keby niečo budem hore." Povedala som jej a zoskočila zo stoličky.
"Dobre. Potom ťa prídem zavolať na večeru." Povedala mi s chápavým úsmevom a ja som prikývla.
Vybehla som na poschodie a vošla do svojej izby, kde som za sebou zavrela dvere. Veci som si hodila na stoličku a ja sa zvalila na posteľ. Zatvorila som oči aby som aspoň na päť minúť unikla od všetkého, no akosi ma dobehla únava a zaspala som. Späť do reality ma prebral až hlasný zvonček pri dverách. Rýchlo som vyskočila na nohy a pozrela na hodiny. Päť?
"Do čerta! To je už toľko hodín? Ako som mohla zaspať?" Hundrala som si pre seba. Rýchlo som si prehrabla už tak dosť strapaté vlasy a vybehla na chodbu práve keď mama pribehla otvoriť dvere.
"Harry! Aké milé prekvapenie. Dlho som ťa u nás nevidela. Poď ďalej." Rozplývala sa mama.
"Dobrý večer pani Richards." Usmial sa na ňu sladko a vošiel dnu.
"Prišiel si za Kylom? Ale on ešte neprišiel zo školy."
"No vlastne..."
"Mami to je v poriadku. On prišiel za mnou." Ozvala som sa zo schodov a oni si ma až vtedy všimli.
"Za tebou?" pozrela na mňa prekvapene. "Niečo mi ušlo?"
"Nič ti neušlo! Ideme sa spolu iba učiť."
"Dobre, tak ja vás nechám." Usmiala sa šibalsky a zmizla v kuchyni. Bože na čo tá zas myslí.
"Teba neučili doma hodiny, keď meškáš? Povedala som ti že to nemám rada." Rýpla som si aj keď mi to vôbec nevadilo, vzhľadom na to že som zaspala. Proste som si to asi nedokázala odpustiť.
"Hlavné je že už som tu."
"Keď myslíš." Mykla som plecom. "Budeš tam len stáť, alebo pôjdeš aj ďalej." Zaujímalo ma, keď sa ani nepohol.
"Jasné že idem aj ďalej." Prikývol a vybehol hore. "Tak a čo teraz?"
"Poďme do mojej izby." Povedala som mu neutrálne a otočila sa na odchod.
"Uuuu.. takto zhurta na mňa ideš?" Zasmial sa keď kráčal za mnou.
"Nefandi si chlapče. Nič také sa diať nebude." Odbila som ho rýchlo a vošla do izby.
"Škoda." Zašomral si na čo som len prevrátila oči a šla ku stolu.
"Veci si niekde odlož a sprav si pohodlie..." navrhla som, no keď som sa otočila zistila som že už ma predbehol. S celou svojou krásou sa totižto rozvaľoval na mojej posteli. "To ako vážne?"
"No čo? Na posteli mi to páli lepšie."
"Myslím že tebe nepomôže ani..." smiala som sa mu, keď v tom sa ozvalo slabé zaklopanie a dnu nakukla mama.
"Deti nechcem vás rušiť, len som sa prišla opýtať či ostaneš Harry u nás na večeru."
"Nie mami, Harry neostane na večeru. Určite má dôležitejšie veci na práci. Však?" pozrela som naňho s pohľadom ´rýchlo si niečo vymyslí´. Chvíľu na mňa pozeral zmäteným pohľadom no potom sa otočil ku mame a sladko sa usmial.
"Vlastne nemám nič dôležité, takže rád ostanem."
"Super. Tak ja idem prestrieť aj pre teba." Povedala mama natešene a zmizla. No super!
"Toto si spravil schválne, alebo....?" vyletela som naňho.
"Čo? Tvoja mama ma pozvala a ja som slušne prijal." Odpovedal mi s úplným kľudom a konečne vstal z mojej postele.
"Tak si to mal slušne odmietnuť!"
"Si nervózna z mojej prítomnosti?" Zaujímal sa a pomali sa ku mne približoval.
"S teba? Ani náhodou."
"Vážne? Tak prečo sa ti trasie hlas?" vyzvedal no to už stál tesne vedľa mňa.
"Mne sa hlas netrasie. Nejak moc si namýšľaš, ale to nie je nič nové..." Odbila som ho rázne a radšej sa otočila ku stolu. No to som nečakala čo spraví. Rukami ma objal okolo pásu a celý telom sa pritisol na mňa. Úplne som cítila jeho dych na mojom krku.
"Uvidíme." Šepol mi pri uchu a v tom sa odtiahol. "A teraz poď! Tvoja mama určite potrebuje s niečím pomôcť." Schmatol ma za ruku a ťahal ma von z izby.
Toto nedopadne dobre.....


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Faith (Zev) Faith (Zev) | Web | 22. září 2013 v 20:07 | Reagovat

Opakuju se, ale... Love It! It's so amaZayn!! :D :D
Hmm, hmm, cítím chemii mezi těma dvěma, co?? :-D

2 Nika Nika | 30. prosince 2013 v 17:34 | Reagovat

Jaj som zvedava co sa z toho vykluje :-D  :-D  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

1D-ONLINE-FANFICTION | ARCHIV | © 2013 - 2017